Veterány – pre niekoho investícia, pre niekoho vášeň, životný štýl, hobby. A niet sa čomu čudovať, veď asi každý sa obdivne otočí, keď vidí ísť kolónu trúbiacich starých áut, presúvajúcich sa na zraz nadšencov. Kto stihne, ten si vždy rád takéto autá odfotí, pretože to nie je iba kus plechu, ale zároveň umelecké dielo.
Toto hobby nie je lacný špás a obnáša zháňanie náhradných dielov, pravidelný servis, údržbu, garážovanie. Aby auto čo najdlhšie ostalo pýchou zberateľa, investora, či nadšenca. Marek a Maťo mi povedali o tomto hobby viac. Samozrejme pridali aj množstvo fotiek, ktoré prikladám k textu.
Marek:
“K autám som sa dostal popri staršom bratovi, ktorý bol automechanik a fascinovali ma staré autá. Ostalo mi to až dodnes a je skvelý pocit viezť sa napríklad na Škodovke z roku 66. Má to svoj štýl a je to úplne iný pocit, ako keď sa veziete na nejakom novom aute. Ten dizajn je úplne o niečom inom. So starými autami súvisí aj množstvo práce a času pri zháňaní náhradných dielov. Skrátka, za každým pekným, nalešteným kúskom stoja hodiny a hodiny práce, ktoré mnohí nevidia. Stojí to ale za to.
Diely zháňame rôzne. Po ľuďoch, na dedinách, cez inzeráty, pretože mnohí majú vo dvoroch a v garážach poodkladané množstvo rôznych zaujímavých vecí. A mnohokrát ani nevedia, že to má nejakú hodnotu. Náhradné diely sa dajú zohnať, alebo vymeniť taktiež na rôznych burzách. Každopádne, nie je to lacný koníček.
Hlavný rozdiel medzi novým autom a veteránom je hlavne v dizajne a trh je preplnený novými autami. Keď však vyjdete na cestu s veteránom, tak nielen tí starí pamätníci, ale aj mladí ľudia sa otočia, fotia si ho a zaujímajú sa. Je to fajn pocit.
U mňa to začalo výmenou motorky za Škodu 110, no nestála mi na dvore dlho, keďže sme čakali prírastok do rodiny. Neskôr sa mi dostal do rúk za symbolickú cenu starý Mercedes, ktorý roky stál a mal putovať do šrotu. Dal som ho dokopy, no nebol to môj sen o veteránovi, ktorý by som chcel vlastniť. V tej dobe mi však zavolal kamarát s tým, že mi vie zohnať Škodu 1000. Auto sme po desiatich rokoch vytiahli zo stodoly spod sena a stav bol na tú dobu dobrý, keďže nestalo niekde vonku na dvore.
Moje vysnené auto bola práve Škoda 1000 z roku 66 a ďalší sen je Volga 24, možno aj nejaké americké auto. Momentálne sú však na prvom mieste iné, životne dôležitejšie výdavky.”
Maťo:
“Už ako malý chlapec som zbieral modely áut v mierke 1:43, až sa zo zbierania zmenšenín áut stal obdiv k ozajstným autám. A tak, keď šiel otec k dedovi umývať auto, tak som šiel s nim a postupne som k tomu nadobúdal vzťah. Chcel som pomáhať pri čistení a umývaní a byť zatiaľ aspoň takto v kontakte s autom, ktoré nebolo iba hračkou na poličke. Otec ma taktiež brával na autosalóny a tam sa to vo mne ešte umocňovalo. To, čo som videl iba na obrázkoch a fotkách v časopisoch, tam bolo reálne a hmatateľné. Takže už odmala som túžil mať vodičák a auto. A keď som vyrástol, tak som ich pár mal. Boli to však autá bežné, ktoré bolo možné vidieť na cestách kade-tade. Ja som však chcel veterána, pretože ma staré autá zaujímali. V tej dobe som si ho však nemohol dovoliť a tak som začal sporiť.
S našetreným obnosom peňazí som sa začal rozhliadať po veteránoch. Môj sen bola Volga 24, pretože keď som mal asi tri roky, tak som bol s mamou na nejakom stretnutí, na ktorom boli zaparkované Tatry 603 a 613 a Volgy 24. Odvtedy vo mne ostala Tatra a Volga, no Tatra stúpala do takých cenových výšin, že som od tohto sna upustil a začal sledovať inzeráty na Volgu.
Podarilo sa mi naraziť na inzerát zo Spišskej Novej Vsi, v ktorom ponúkali Volgu 24 a tak som im zavolal. Na druhý deň som sa bol na auto pozrieť a kúpil som ho. Auto po nebohom pánovi 15 rokov stálo v garáži a pani, ktorá auto predávala, mala k Volge citový vzťah. Keď som pre auto s odťahovou prišiel, tak sa rozplakala, pretože to bola jedna zo spomienok po nebohom manželovi. Pred odchodom som babku objal a dal jej slovo, že sa budem o auto starať minimálne tak, ako sa oňho staral jej manžel.
Po polroku, počas ktorého mi Volga stála v garáži, som začal robiť základnú údržbu, aby som ho mohol naštartovať a ísť sa previezť. Po istom čase som sa rozhodol, že chcem auto prihlásiť a dať na značky. Začal som ho teda dávať komplet dokopy, od bŕzd, cez spojku, nádrž, káble atď, aby auto jazdilo ako nové.
Momentálne som s Volgou vo finále, takže v najbližšej dobe absolvujem potrebné kontroly a pôjdem auto prihlásiť na biele značky.
Kým som mal túto Volgu 24 z roku 1971 z prvej série, tak som sa dostal k ďalšiemu starému autu a to Jaguar 1993, ktorých bolo vyrobených iba 208 tisíc kusov, z ktorých 12 valcových iba 3800 kusov. A jeden som vlastnil ja.
S Jaguárom som začal chodiť po rôznych zrazoch a chytilo ma to. Na jednom z takýchto zrazov som sa zoznámil aj s Marekom. Keďže som tam chodil s Jaguarom a v garáži mi stála Volga, tak ma to nakoplo začať ju dávať dokopy.
Dúfam, že si Volgu užijem tak, ako som si to vysníval. Jazdu na značkách.”
Marek:
“Autá si servisujeme sami, pretože v dnešnej dobe sú autá plné elektroniky a mnoho servisov vie autá riešiť iba pomocou diagnostiky. Starí automechanici, ktorí tieto autá poznajú ešte zo svojich čias, tak už toto remeslo nevykonávajú, alebo už bohužiaľ nie sú medzi nami. Takže iba vďaka nášmu záujmu o tieto autá sme nazbierali skúsenosti so starostlivosťou o staré autá, či už od starých mechanikov, z internetu, rôznej literatúry, alebo na zrazoch, na ktorých si so všetkými máme čo povedať. Je to totiž naša spoločná vášeň.”
Maťo:
“Ja si autá, čo sa týka karosérie, viem urobiť sám, no na servis som dlho hľadať niekoho, kto by to vedel. Pretože si mnohí na staré auto netrúfali, keďže sa nedalo napojiť na počítač a oprava nie je taká moderná, ako s novými autami. Napokon sa na to podujal môj kamarát Ondrej Roman, ktorému som vďačný za to, že mi auto dal dokopy. Aj keď je to mladý chalan.”
Marek:
“Aký bol príbeh Škody 1000 MB? Auto sa zohnalo, vytiahlo zo stodoly a pozrel som si iba interiér a plechy, ktoré na tom boli veľmi dobre. Hneď ako som si do auta sadol, tak som vedel, že do toho idem. Aj keď to nebola najlacnejšia záležitosť, no zároveň predstavovala jedinečnú šancu dostať sa k modelu vo verzii “žiabrovka”, ktorých už veľa nie je. Priniesol som si ho teda k bratovi na dvor, kým som auto nedotiahol ku kamarátovmu otcovi Ľudovi Klorusovi, čo bolo náročné, keďže motor vynechával a tiekol. Postupne sa teda dal dokopy motor, rozchodili sa brzdy a auto bez problémov absolvovalo STK. Za tri mesiace som na Škodovke najazdil asi 2 500 kilometrov a potom som sa pustil do úprav. Verím, že čoskoro pôjdeme na zraz spolu – Škoda MB a Volga 24.”
Maťo:
“Takéto staré auto by nemalo stať vonku, pretože stačí rok a zhnije. Dôležité je garážovanie a auto v suchu. Rozhodnej to nekončí kúpou veterána, ale pokračuje údržbou a starostlivosťou, čo tiež nie je lacná záležitosť. Ale tak, niekto chodí každý večer do krčmy a niekto má vášeň v autách.
Je to veľká nostalgia. Ísť po ceste a ľudia mávajú, blikajú, usmievajú sa, robia fotky. Starší ľudia sa pri pohľade na tieto autá aspoň na chvíľu vrátia v čase, keď ešte bežne jazdili po cestách, alebo stáli zaparkované pri domoch.”
