Z BALKÓNA: Čo všetko sa dá odfotiť z jedného miesta

Občas pridávam fotografie, ktoré sa mi podarí urobiť z balkóna na 12. poschodí, kde mám naozaj skvelý výhľad. Nie som síce fotograf a obrázky nie sú kvalitné, ako od profíka, no možno oslovia. Aj s popismi a textami, ktoré som si k fotkám dovolil priložiť.

Ak to počasie dovolí, tak sa rád najem pri výhľade na sídlisko a na Tatry
Alebo si prečítam dobrú knihu

No a ak je zamračené, alebo prší, tak sa objavujú ďalšie farby a výhľad nikdy nenudí:

Prší…

Ľudia stoja balkónom na jazyku, ako tableta antidepresív a pozorujú ťažké mraky nad sídliskom. Kto vie, či odkvapkajú skôr, ako zle vyžmýkané prádlo na šnúre pod oknom. Ešte pár hltov piva, posledné potiahnutie z cigarety a späť k televízoru, ktorý zachraňuje počúrané leto. Nie a nie ho prebaliť do suchého.

Dážď búcha tekutými päsťami do sklenených výplní okien, akoby mu šlo o život, ale nechce ísť ďalej. Dáva najavo, že má vždy navrch, aj keď smutne steká do kanálov, medzi krysie gangy, rozmočené noviny, špaky a výkaly.

Tí, ktorí nemajú retro gumené pršiplášte, ani nekvalitné dáždniky s reklamným logom, si ukrývajú hlavy do kapucní, ako do textilných jaskýň, z ktorých namiesto netopierov vyletujú nadávky. Počasie však nemá uši a koná tak, ako samo uzná za vhodné, aj keď sa mu snažia v predpovedi veštiť z dlane.

Stromy pogujú v rytme vetra aj bez extázy a úderov do gitary. Keď obloha nezaskratuje, tak im možno blesk nezlomí krk, ako ich nebohým súrodencom. Uvidíme v správach.

Autá odkopujú kaluže na chodníky a tí, ktorí nestihli uskočiť, nadávajú na útok vody, ktorá prišla zboku. Cyklisti sa ponáhľajú s hlavou medzi ramenami, akoby v nich hrala hudba a tešia sa na horúci čaj a keksy. Deti však majú radosť. Skáču do kaluží, ako na trampolínu a práčky sa už tešia na kŕmenie.

Zo zaparkovaných vozidiel si mačky urobili dáždniky a aj keď pod nimi tečie prúd vody, tak im nezateká do topánok a kožuch sa otrasie. Snáď nezareve motor a nebudú sa musieť vzdať plechového útočiska. Nikomu sa ale nechce šoférovať a pozorovať, ako mu stierače krájajú cestu na plátky.

Snáď nepríde búrka a hrom nezreve tak nahlas, až sa elektrina poserie a zabudne dýchať. Nech môžem aspoň čumieť na monitor a nabíjať telefón.

Obloha nie je nudná, ani keď ju nezdobia oblaky, ktoré všetci tak radi fotíme.

Útroby betónových žalúdkov žijú svoj vlastný príbeh.

Sídlisko naťahuje panelové prsty k oblohe, ako umierajúci k pomocnej ruke, no sú príliš krátke na to, aby dosiahli uspokojenie. Preto sa ľuďom žijú sny ťažko. A oblaky občas akoby boli škodoradostné. Lietajú nad ustarostenými hlavami, ako príjemná vôňa, čo sa nikdy nedostane do nozdier, aby uvoľnila napätý organizmus.

Byty vyplazujú balkóny s ľudským mäsom na jazyku a v noci vidieť v ústach otcov, čo si aspoň na pár minút odbehli na pol metra od uplakaných detí a ukričanej manželky svetielka z cigariet, kým nepristanú na trávnik pod oknami.

Cestám sa v žilách premávajú autá, ktorým v bruchách sedia nepokojní šoféri, pretože obytná zóna nie je okruh, na ktorom by si mohli medzi sebou zapretekať. Neochotne parkujú ďaleko od svojho vchodu, lebo kapacita parkovísk a všetkých dostupných miest, kam vybaviť autu nocľah, je obmedzená. Čo už, sídlisko nie je nafukovacie, preto sa parkovacie plochy stále viac zahryzávajú do trávnikov, ihrísk a miest na šantenie sa, ako tangáče do veľkého zadku. Populisti sa tešia, že sa deti nemajú kde hrať a tak môžu ponúkať súťaže obchodných reťazcov, na výstavbu nových detských ihrísk. Mestu sa totiž peniaze minuli na platy, pochybné obchody a kšefty

Pokožka chodníkov a ciest je zbrázdená, ako tvár puberťáka, čo si zúrivo vytláčal akné, až mu v zjazvenom čele, lícach a brade ostali zívať diery po hnisajúcich kráteroch. A kozmetické úpravy sú v nedohľadne, ako ďalší predmet predvolebných kampaní. Ale čo, chvíľu si ponadávame na potknutie sa, vyvrtnutý členok, slalom s kočiarom a vymlátené tlmiče a pokojne si ľahneme do postele. Sú predsa aj dôležitejšie veci, ako bezpečnosť, ochrana majetku a vzhľad a imidž bydliska. Napríklad plné bruchá vyvolených, prisatých na verejné zdroje, ako pijavice na nohy v bahnitom jazere.

Na to všetko sa prizerajú kedysi žiarivé lampy pouličného osvetlenia, ktoré po transplantácii hláv už akoby mleli z posledného. Už aj displeje mobilov slúžia nohám viac, aby sa nepotkli. Na svoje si však na neosvetlených plochách môžu prísť násilníci, díleri, mládež, čo nemá kde súložiť, psíčkari, ktorým sa nechce zbierať psie exkrementy a všetci tí, ktorí sa rýchlo potrebujú niekde nenápadne vyčúrať, alebo vysrať.

A takto to funguje, ako veľký organizmus, s kúskami ľudského mäsa medzi zubami, motormi v asfaltových žilách, výfukovými plynmi v dychu, zápalom schodísk, a neustálym prehltaním výťahových kabín.

Ale s mrakmi je to predsa len o niečom inom.

No a čo, že nemáme more, nechodíme bosí po piesku na ranné prechádzky a nejazdíme denne mestskou dopravou na safari.
Aj naša krajina nám má svojou rozmanitosťou a jedinečnosťou prírody čo ponúknuť. Snáď máme ešte aj my ľudia čo ponúknuť jej.

Šedivá

Skoro biela ako sneh v tieni stromov, čo odmietajú ustúpiť a vytvárajú mantinely lesným cestičkám, pre bezpečnejšie odtiahnutie mŕtvoly. Sivá, ako cesty, ktorým sa do zadkov zarezávajú staré čiary, s poklopmi kanálov na výstrahu, čo ako helmy vojakov trčia v betónovej džungli a načúvajú spláchnutiam a rozkladajúcim sa výkalom. Občas popri šedivých obrubníkoch preplávajú zodraté slipy, podprsenky, rukavice, chumáče krysej srsti a torzá detských tiel, ako zo sivého vosku. Ale len v období dažďov, keď šedivá obloha rozstrapatí nádej trhovníkov na zárobok. Všade šedivejú výklady so starými figurínami, ktorým odpadli nosy a ostala len sivá sadrová diera. Sivé sú zuby vegána, čo sa rozhodol o svojej bioúchylke prednášať deťom a v hladných očiach mu hrkajú šedivé dúhovky. Sivé sú kosti, trčiace z hliny na záhrade v záplavovej oblasti. Sivý je zaslúžený odpočinok farieb na vlasy na sklonku života unavenej štetky. Sivá je pleseň na mandarínkach z Kauflandu, čo ako bielizeň v prvej polovici reklamy na prací prášok leží pokrčená v koši, vedľa zakrvavenej pásky na koberce a noža na kartón. Sivá je poslušnosť na nemocničných kachličkách, kovových stĺpoch, hliníkových príboroch, šuflíkoch v márnici a na opravenom chrupe. Sivé sú obnažené káble v zuboch zlodeja, čo nemá ešte ani vodičák, ani sivé odtlačky v databáze daktyloskopickej neomylnosti. Sivé sú chrómové rámy terénnych vozidiel, zdobené torzami divej zveri, čo nestihla odskočiť do bezpečia lesa, ktorý by mohol byť tým najvzácnejším svedkom pre kriminálku, ale jazyk sa mu prepadol do starých zabudnutých baní, vykladaných sivým kamením a deravými lebkami. Sivá je zaprášená žiarovka v pivnici s väzňom na podlahe, plnej výkalov a cementu. Sivé sú nerezové umývadlá, skalpely a mlynčeky na mäso, ktorým chutia aj nechty. Sivé sú mreže v hlavách bez fantázie. Sivá je kapucňa na hlave smrtky. Sivá je ortuť ukrytá v mlieku. Sivý je popol.

A po celodennej šichte musí slnko za Tatry, odpočinúť si, aby mohlo opäť sviežo do ďalšieho dňa

Na balkóne

pozerám sa Tatrám do výstrihu
kam sa chodí slnko zašívať
aby ho prestala bolieť hlava
z nahých ľudí

ráno ho však deň opäť vytiahne
za goliér na oblohu
a do očí mu bude padať ofina
z neposlušných blond vlasov
žiarivých a lesklých
aj bez šampónu s kondicionérom

pozor

nedívaj sa mu priamo do očí
lebo ťa oslepí jeho priamosť
a tú nemáme radi

preto nosíme tmavé okuliare

oči veľa prezradia

hlavne tie slepé

Opereným dronom
sa tiež občas vybijú batérie
a zosadnú na provizórne bidlá
v najvyšších miestach
aby si zachovali nadhľad

tiež by som chcel krídla
no bojím sa
že by ma antény neudržali
keby mi tiež dochádzala šťava

čo už

lavičky to istia

Občas si zaspomínam a aj keď nie som až taký starý, tak je čo porovnávať.

Sídlisko pôsobí mŕtvo. Hrôzostrašné oči panelákov sa nemo dívajú do ulice a v tme sú tie vežiaky osamelé, ako smutný chrup bitkára. Šepkajú si medzi sebou zapálené svetlá a lákajú zabudnutých a opitých obyvateľov späť domov, aj keď tam nikdy naraz nebudú nocovať všetci.

Občas z nejakého balkóna oblúkom vyletí tabaková kométa. Tak ďaleko, že nepočuť jej zasyčanie, keď sa dotkne lesklej hladiny chodníka po výdatnom daždi, ktorý večer vystriedala jasná obloha, s hviezdnymi vyrážkami, svietiacimi zo zamatovo čiernej pokožky.

Tmu v neďalekej diaľke pričasto prečeše vlak, ako bujnú hrivu tmavovlásky, alebo sa zakráda s miliónmi naložených vagónov, aby čo najdlhšie prehlušoval nočné filmy v obývačkách, pomaly otravnejšie ako reklamy.

Kvôli hluku železnice zatvárame vetráky a potom je v bytoch dusno. No sídlisko v noci nie je až tak mŕtve, ako sa zdá. Vyplašené nočné motýle vlietajú do okien, v ktorých sa ešte svieti, pretože tiež nechcú ostať osamote v nočnej tme.

Sedíme na ošúchaných sedačkách a hypnotizovaní obrazovkami sa netrápime tým, že v tom množstve bytov a pivníc sa môžu odohrávať hrôzostrašné ľudské drámy. Naivne si myslíme, že zlo sa odohráva iba v ďalšej časti Colomba.

Betónové steny vedia napriek svojim rozmerom presvedčiť susedov o tom, že pri sexe sa nevzdychá len v porne a že deti vedia plakať tak žalostne a naliehavo, až z toho mrazí. Dúfajú, že všetky tie ukričané hrozby ich rodičov nie sú myslené vážne.

Výťahy neúnavne behajú páchnucou šachtou hore a dole, ako penis v hlbokom hrdle skúsenej prostitútky a vyvrcholenie nastáva každým otvorením železných dverí, z ktorých vystrekne človečina.

Záchody naposledy lapajú po dychu vodou, hromadiacou sa v nádržke na ďalšie použitie, sprchy kvília v zaparených kúpelniach, kde sa pod jedným vášnivo prevedie orálny sex so zubnou kefkou, pri ktorom si deti nemusia zakrývať oči a potom s mentolovým dychom zalezú posteliam do hlbokých krkov. Rodičia si konečne vydýchnu a tešia sa na tiché uspokojenie.

Ešte skontrolovať, či sa v detských izbách náhodou nesvieti a cestou nazrieť do chladničky, ktorá jemne pradie a to jej bzučanie je už členom rodiny.

Niekto sa pred spaním pomodlí a niekomu stačí odpísať na posledné správy, skontrolovať upozornenia na facebooku, zapojiť nabíjačku do sveta v zmenšenej, elektronickej podobe a čau.

Každé zaspávanie sľubuje úspešné ráno, no nie každý sa zobudí.

Občas by som sa najradšej rozplynul do vzduchu, ako šumivá tableta vo vode a odletel vo vánku preč. Nechal by som sa unášať ďaleko od mesta, ľudí, hluku, elektrických spotrebičov a zmiešaný s bezstarostnými oblakmi by som si užil chuť modrého z neba, ktoré ani nepomyslí na plač kyslých slz. S vôňou stromov by som sa zamiešal do vtáčej vravy a šumenia lístia, aj keď vraj nie je slušné počúvať cudzie rozhovory. Mimo ľudí však neexistujú jedovaté jazyky, boľavé slová, okopané chrbty a všetko je pokojné, ako kaluž, kým do nej niekto ťažkou podrážkou nezašliapne svoj obraz.

Občas mám chuť vyliezť na zábradlie a vymeniť únavu z ľudí za iné svety, no možno by som sa cez asfalt a zadupanú pôdu prepadol až do pekla, kde sa raz mnohí určite stretneme a budeme si liezť ďalej na nervy krikom, no tá bolesť už bude skutočná a navždy.

Občas mám chuť padnúť na zem, mlátiť sklenenými päsťami do podlahy, kým sa všade naokolo nerozletia slzy a konečne sa uvoľniť. Sto rokov žalostne plakať, až kým sa nerozmočia všetky nechcené spomienky, priveľké na spláchnutie alkoholom do záchoda minulosti, ktorému nie a nie opraviť potrubie. Stále mi z neho padajú na hlavu olovené kvapky a bez toho, aby mi roztrieštili lebku, vnikajú do jej útrob a obaľujú mozog, až z neho vyliezajú tieto slová, ktoré nie sú volaním o pomoc. Je to zvrátené, ale občas, akoby mi to tak vyhovovalo.

Občas sa mi páči všetko, čo iných desí a lámem si hlavu nad tým, čo je pre iných banalitou. Zložito si prajem nešťastie a jednoducho prichádzam o spokojnosť v tomto svete.

No nič, idem si asi naliať.


I.

Cesta domov nikdy nie je pridlhá
keď deň zhodí oponu
a nočná konštrukcia
opäť dostáva význam

bradatý jednorožec
so slabou svietivosťou
sa díva na zuby obrubníkom
aj keď mu ich darovalo slnko
keď si šlo zahrať s kopcami
partičku šachu
o čas v exile

na tmavom obruse
vedľa nahryznutej oblátky
žiaria rozkrúšené omrvinky
príliš ďaleko na pozbieranie

občas nejaká spadne
priamo do želaní poverčivým
a už ich nenájdu ani holuby
aby sa nazobali

II.

hladné sú hlavy
pod nočnou oblohou
keď všetká hostina je niekde tam hore

vyskočil by som k stolu
no život sa na mňa lepí
ako bažina na topánky dobrodruha

možno keby som sa vyzul
z budúcich dní
a odletel niekam tam
kde je vraj definitívne lepšie
no viem
že priťažké kopytá
ma nepustia
a napijem sa zo žeravého kotla
o poschodie nižšie

tam kde sa nikdy nezhasína

zvláštne
aká je tá zem zvukotesná
keď nepočuť krik miliónov
mučených duší
čo sa varia vo vlastnej šťave
a kuchár si odbehol
na večnosť preč

vždy sa hermeticky uzavrie
aby nikoho nelákalo
predčasne nazrieť do temnoty
rohom priamo do očí

nazeráme však pravidelne
každý deň
a koledujeme si o truhlu

nakoniec ju vždy dosiahneme

niekto až príliš ľahko

Zdieľaj to