NESMRTEĽNÝ PODNIK: „Idzeme do Čikiho?“

Aj keď sú Smižany samostatné, tak ich už podvedome berieme ako neodmysliteľnú súčasť Spišskej Novej Vsi, pretože sme tam mnohí niečo prežili. Lásky, kamarátstva, vylomeniny. A mnohé spomienky sa viažu aj na Čikiho – podnik, ktorý tu snáď bude večne a neotrasie ním ani koniec sveta. Bude poletovať vesmírom na malom kúsku zeme a dnu budú tancovať a spolu piť tie isté tváre a hrať tá istá hudba. Milióny rokov. A to je na tom fajn.

Mnohí ľudia si myslia, že sú príliš nóbl a Čiki, ako miestni premenovali pôvodný Best Club v Smižanoch, je pod ich úroveň a radšej tam nejdú, aby náhodou ich „hrdosť“ neklesla na hodnote. Neponížia sa predsa na „dedinskú diskotéku“. Ale tento podnik pozná snáď každý, aj keď nedisponuje obrovským tanečným parketom, pódiom, gogo tanečnicami, ani svetovými hviezdami dídžejingu, no tí čo tam chodia, si na to ani nepotrpia. Do Čikiho totiž idú s jasným úmyslom a vždy dostanú to, čo očakávajú. Známe tváre, známu hudbu, známu obsluhu, známeho dídžeja, známe príbehy a samozrejme alkohol. To je tá správna motivácia.


U Čikiho sa nikto nemusí hrať na paničku, ani na veľkopodnikateľa, pretože sa tam nehodnotí, či niekto prišiel na starej škodovke, alebo pešo zo sídliska, bez limuzíny, a po ceste do seba hodil pár pohárikov dole v krčme. Ani že sa vyčúral pri ceste, skoro do potoka. Ani že nemá ten najmodernejší účes, najdrahšiu voňavku a drahé hodinky. Nikomu nevadí, že niekto prišiel v teplákoch, s igelitkou v ruke a že nepije ten najdrahší koňak. Ženy neriešia, koľko pohárikov a pív obrátili, že im chýbajú zuby, alebo že sa medzi sebou pobijú kvôli žiarlivosti a žabomyším sporom. Aj chlapi sa tam vždy vedeli pobiť, rozdať pár hlavičiek, ale potom to spolu vedeli aj zapiť. Keď som bol ešte stredoškolák, tak som sa tam bál chodiť, aby som nedostal na frňák, no potom som v mnohých miestnych chlapcoch, grázloch, bitkároch, našiel kamarátov. Vždy ich rád po dlhej dobe stretnem, keď sa tam občas objavím, aj keď to nie je už také, ako kedysi, Čiki mi už nepripadá taký veľký, ako keď som bol mladší a tie miestne smižanské legendy už netvoria tú veľkú partiu, pretože už majú, aspoň poniektorí, svoje životy, rodiny, zodpovednosť. No aj tak sa tam zastavia vždy, keď prídu domov. Či už z nostalgie, zaspomínať, alebo stretnúť známych, ktorí tam kotvia doteraz.






Zdieľaj to