“Ľudia neprodukujú. To príroda tvorí. Človek nedokázal vytvoriť ani jedno steblo trávy. Všetko robí príroda.” – Masanobu Fukuoka –
Bol som dnes v Slovenskom raji a zamyslel som sa, ako naivne si mnohí nahovárame, že to nie my sme dielom prírody, ale že príroda je našim dielom a preto si ju chceme privlastniť, zarábať na nej, meniť ju. A v mnohých prípadoch to zachádza až do extrémov. Atrakcie, cenníky, suveníry, súkromné pozemky…. . Nie je ale dostatočnou atrakciou samotná príroda, vo svojej prirodzenej podobe? Nestačí to? Nie je tým najkrajším suvenírom nájdená šiška, pekný kamienok, prázdna ulita, alebo vetvička s machom, ako dôkaz, že ste boli v lese? Ale čo čakať od ľudstva, ktoré popiera výtvor prírody a jej dokonalosť zásahmi do vlastného tela a nazýva to “skrášlením”. Už len čakám, kedy začne niekto na stromoch maľovať listy, aby tak “pomohol” jeseni v pestrosti.
OK. Potrebujeme sa niekde najesť, napiť, vyspať, ísť na wc. Predsa sme len ľudia. Vypiť si na lúke pivo a dať langoš je fajn. Ale predávať niekomu zážitok, výhľad, vzduch, prírodný úkaz, skalu, pohľad na zvieratá, alebo prístup na chodník? To je už trochu veľa.
Príroda pomoc nepotrebovala, až kým sa neobjavil človek. Potrebuje, aby sa o ňu niekto staral, čistil a ochraňoval ju. Ale pred kým? Pred zvieratami, ani pred rastlinami nie. Iba pred človekom a jeho rozmarmi, nedisciplinovanosťou, ľahostajnosťou a túžbou po nadvláde nad všetkým. A už zarába aj na prírode. Kupuje skaly, lúky, kopce, lesy, aby tam mohol postaviť plot, pravidlá, cenníky, otváraciu dobu, predajne, akoby on tú prírodu holými rukami stvoril a mal na ňu právo, ako na svoje dielo. A pritom je to naopak. A tam kde človek stavia atrakcie, “zaujímavosti” a snaží sa “poľudštiť” nejaké miesto, tam sa začnú objavovať odpadky a hluk. Mnohí si povedia “jeden odhodený špak, jedna plechovka, jedna fľaša, jeden papierik, jeden vrchnák, jedno hovno prikryté papierom hore-dole”. A tak to začína.
Naozaj čakám, kedy niekto začne do kmeňov montovať elektrické zásuvky, wifinu, kamerový systém, alebo displeje a jukeboxy. Kedy sa pri lesných cestičkách začnú objavovať automaty na sladkosti, kondómy, cigarety, alebo citylighty s reklamami. Kedy niekto na lesné cesty začne maľovať čiary a vyberať tam pokuty. Čakám, kedy niekto kúpi Tomášovský výhľad, osadí tam plot, vrátnicu, zábradlia, ďalekohľady na mince a stánok s hotdogmi, pretože príroda sama o sebe asi nie je dostatočným zážitkom pre dnešného moderného človeka.
Ako som už spomínal, človek prírodu ani nevymyslel, ani nevyrobil, ani nevymodeloval. To ona vymyslela jeho. Napriek tomu na nej zarába a rozpredáva ju. Veď už sa predávajú aj plechovky naplnené horským vzduchom, alebo sa v niektorých rekreačných zariadeniach platia príplatky za čistý vzduch. Ostáva už len zahaliť stromy do plachty a kto by chcel na vlastné oči strom vidieť, tak musí zaplatiť a na desať minút mu ten strom odhalia.
A že sú vraj zvieratá premnožené a treba ich strieľať? Prečo sa v preľudnených mestách tiež nestrieľa? Zvieratá si pritom neuvedomujú, že sú údajne premnožené a že to niekomu vadí. Majú svoje pudy a tými sa riadia. Človek ale má schopnosť uvažovať, no napriek tomu škodí tam, kde nemá – strieľa, seká, trhá, znečisťuje. Tak čo je tu premnožené? Zvieratá, rastliny, alebo nenažratá činnosť človeka za účelom dosahovania zisku? A že zvieratá lezú do ľudských obydlí? Prečo asi? Koľko lesných plodov, húb a pokoja im v lesoch zanechávame? Koľko zákutí, kde sa môžu schovať bez toho, aby boli rušení? Človek ale musí prírode vliezť až do krku. Až do tých najintímnejších miest. No a? Za poplatok mu to je umožnené, pretože niekto tú prírodu predáva ako pasák svoju šľapku. Nemali by ale niektoré miesta ostať iba prírode? Neobjavené a nepošliapané?
Ľudia lezú aj tam, kde by nemali a mnohé podmienky a terén nie sú ľudskému telu prispôsobené. Nemá tam čo robiť. Sú určené organizmom, ktoré sú tam ako doma. A mnoho tragédií sa stane iba preto, lebo si človek myslí, že má krídla, kopytá, pazúry, plutvy, žiabre a že nemá skelet, ale ľahké, pružné telo. A tak riskuje.
Neriskuje však iba svoje zdravie a život, ale aj zdravie a životy tých, ktorí ich potom musia zachraňovať.
