REALITA DNEŠNEJ DOBY: Kultúra nakupovania /nie len/ u nás

O nakupovaní, obchodoch, predavačoch a skreslenej predstave ľudí o tom, čo znamená „náš zákazník – náš pán“, som už toho napísal veľa, ale vždy je čo k tomu dodať, pretože ľudská sebeckosť, bezohľadnosť, drzosť a nevychovanosť nemá hraníc. Ja sa nebijem do hrude, že som slušný, ohľaduplný a absolútne dokonalý, ale priznám si, aký som a aký nie. Ale toto nie je o mne.

Pohyboval som sa dlhé roky pracovne po rôznych supermarketoch a to, čo predvádzajú poniektorí zákazníci, je fakt niečo neskutočné. Asi si myslia, že byť zákazníkom znamená, že im treba behať celý čas za zadkom, plniť každý rozmar, za všetko sa ospravedlňovať a ísť im na záchod utrieť zadok. A popri tom im trochu ušlo, že personál predajne sú taktiež iba ľudia, nie naprogramované, neúnavné mašiny, bez citov, nálad, názoru. Ale majú taktiež svoj osobný život, rodiny, cítia bolesť, krivdu, smútok, únavu. A robia dôstojnú prácu, aj keď im mnohí pokojne vynadajú, urážajú ich,  povyšujú sa nad nich, pretože tomu učia novodobé motivačné citáty. Zhadzovať tých, ktorí sú zamestnaní a niekde dlhé roky pracujú. Na jednom mieste, za malý plat. Ale každú prácu musí niekto robiť. Živia ňou svoje rodiny, starajú sa o domácnosť, zdiera ich štát, zamestnávateľ, sú na nich vyvíjané tlaky zhora a krkolomné predpisy a plány. Načo sa na nich ešte vyvyšujete vy?

Mnohých táto práca baví, chcú ju robiť a naplňuje ich. Nie každý túži byť boss. A nezabúdajte, že aj ten najväčší boss chodí nakupovať.

Nie každý sa riadi priblblými textami, kvôli ktorým si mladí myslia, že musia byť drzí, arogantní a neúctiví a urobia dieru do sveta. No keď príde realita, sú v prdeli.

Čo tak nechovať sa ako hovädá?

Poniektorí by si mohli uvedomiť, keď si nastavujú budík na skoro ráno, aby boli pre obchodom prví, pol hodiny pred otváračkou, že nevadí, keď nevstúpia do predajne ako prví a že nákupný vozík nie je baranidlo, ani autíčko na autodrome. Nepatria doňho psy, ani nohy dieťaťa. Ale aj na hygienu sa zabúda. Veď pokutu zaplatí predajňa.

Možno si neuvedomujú, že pistácie, alebo bobule hrozna tam nie sú zadarmo, aby ich mohli odtrhnúť a vložiť do papule. Ozobávať to tam ako škorce. Možno si neuvedomujú, že aj kotúč mikroténových sáčkov niečo stojí a nie sú určené len im, aby si mohli natrhať a vziať domov aj celé balenie.

Mnohí si myslia, že rukavice sú tam len tak na parádu a je normálne robiť prstom diery do pečiva, alebo roztrhnúť mandarínku, aby zistili, či v nej nie sú kôstky a hodiť ju nazad na kopu medzi ostatné, alebo trhať krabice, celofán, fólie, otvárať nádoby, ovoniavať, striekať sa aj s tým, čo nie je tester, pritom aj tester neznamená, že sa tam treba prísť niekoľkokrát nastriekať. Hlavu, ramená, prsia, ruky, brucho, nohy, rozkrok. Sám, alebo s celou rodinou. Pokojne aj každý deň. No a čo, že ostane prázdna nádoba, veď predavačky to upracú. Aj potrhané krabičky a pohodené obaly parfumov, ktoré neboli určené ako tester. A úplný vrchol je natrieť si smradľavé podpazušie tuhým deodorantom a vrátiť ho nazad do regálu. Fuj.

Poniektorí si myslia, že je úplne normálne nechať si navážiť v oddelení lahôdok salámu, syr, alebo šalát a potom si to rozmyslieť  a hodiť to niekam do regálu. Veď, z cudzieho krv netečie. Alebo sa v obchode nažrať a obaly zahodiť niekam, kde ich nebude vidieť.

Predavačka taktiež nie je slúžka, aby niekto úmyselne nechal tovar na zemi, keď mu popadá, lebo si myslí, že to má kto po ňom pozbierať. Alebo to šikovne odkopne pod regál. Asi najabsurdnejšie mi však prišlo, keď som videl, ako starší pán vzal noviny, prečítal si ich, vylúštil v nich krížovku a noviny vrátil nazad do regálu. Pohoda. Alebo keď vošiel pán na bicykli do predajne a po upozornení ochrankou sa vyhovoril na to, že veď predsa aj mamičky s kočiarmi chodia do obchodu nakupovať. Ako môže také niečo porovnávať. Alebo sa hádať pri pokladni, že chce využiť zľavovú kartičku na nákup, aj keď je z iného supermarketu. Hneď chcú vedúceho, lebo sú zákazníci a musí im byť vyhovené. Tak ako človek, ktorý chcel zľavu na nákup, pretože on nechce platiť za obaly. On chce mlieko, ale nie tú krabicu. Chce maslo, ale nie ten obal atď… . Absurdné.

A ak niekto krúti hlavou a nadáva pri tom, keď mu padá tovar z rúk pri nakupovaní, tak by si mal uvedomiť, že existujú aj nákupné košíky. Takže na čo vlastne nadáva a nad čím krúti hlavou? Nad gravitáciou?

 

A vysmievať sa niekomu, že robí na pokladni v supermarkete a potom pri nákupe nadávať v dlhej fronte, že prečo nie sú obsadené všetky pokladne, je jedným z mnohých znakov hlúpeho, premotivovaného človeka, ktorý si neuvedomuje, že každé povolanie je dôležité, musí ho niekto robiť a zaslúži si úctu.

 

A zdôrazním ešte raz.

Predavačka nie je skrachovaná osoba, ani niekto, kto sa zle učil v škole, alebo nemá ambície. Nie pre každého je životnou ambíciou práca a kariéra. Život ponúka aj iné možnosti, v ktorých sa dá rozvíjať a uspokojiť, tvoriť, vytvárať hodnoty.

Predavačka nie je odstrašujúci príklad pre neposlušné deti, ktoré sa nechcú učiť. Nie je to podradná práca a je dôležitá, ako každé iné povolanie. Alebo je tu snáď niekto, kto nechodí nakupovať? Dokonca aj všetci tí ignoranti, ktorí sa hrajú na bossov, manažérov a veľké zvieratá, potrebujú tieto služby, aby sa mohli najesť, obliecť, prečítať si knihu, zajazdiť si na aute … .

Nezaslúži si oslovenie „nejaká obyčajná predavačka“

 

Vo vzťahu predavač – zákazník, má mať slepo vždy pravdu zákazník, ako niekto, z koho počas chôdze opadáva zlato. Predavačov sa nezastane nikto. Zákazník je pán, má vždy pravdu, musí mu byť vyhovené, umožnené, dovolené, sprístupnené, dopriate, zľavnené, ustúpené. Zákazník si zaslúži násilné úsmevy, prehnanú starostlivosť, odolnosť, obskakovanie, čítanie myšlienok a plnenie všetkých jeho rozmarov, prianí a predstáv. Zákazník musí v prípade sťažnosti dostať nadštandardný prístup a ospravedlnenie. Aj keď ide o totálnu malichernosť, alebo nezmysel.

Kto sa ale zastane tej druhej strany? Kto ich obháji a zastane sa ich, aby si vážili samých seba a nemali pocit, že sú neustále tí zlí a zbytoční? Aby si nemysleli, že súčasťou ich práce je hrať sa na klaunov, aby sa náhodou nejaký zákazník necítil dotknutý a ukrivdený, že sa naňho predavačka málo usmievala.

Daj! Dones! Podaj! Vymeň! Ukáž! A potom sa divíme, že sú namosúrené, smutné, neochotné, naštvané. Napadlo ale niekoho, že to môže byť kvôli tomu, že sa zákazníci k nim nevedia chovať? A predavačka je tiež iba človek a nie stroj, ktorý necíti a nevie, čo je to dôstojnosť a citlivosť. A pritom možno stačí jedno milé slovo, vtip, alebo úsmev a zlepšíte im deň. Vrátite úsmev. A naozaj to funguje.

Bol som raz v nočnom klube, kde dbala o poriadok a bezpečnosť žena, čo ma dosť prekvapilo, pretože takáto práca sa skôr hodí pre chlapa. Ale ok. Stála opretá o stenu a pozorovala zabávajúcich sa ľudí, so zlostným výrazom, ako vrah pripravený konať. Nedalo mi to. Prihovoril som sa jej a utrúsil pár vtipných poznámok. A objavil sa úsmev. Bolo vidieť, že sa jej zlepšuje nálada a uvoľnila zaťaté zuby a päste. Stačilo tak málo.

Baviť sa celý deň s nezdvorilými a drzými zákazníkmi je také isté, ako sledovať celý večer hlučných a vulgárnych ožranov na diskotéke a naťahovať sa s nimi

Zdieľaj to