Určite si mnohí pamätajú, ako toto miesto medzi panelákmi na Hutníckej ulici vyzeralo kedysi dávno a ako to na ňom žilo.
Často sme sa tam stretli susedia, kamaráti a spolužiaci, aby sme si spolu zahrali tenis, nohejbal, alebo volejbal. A radi si zahrali aj dospeláci. A keďže ešte nikto nemal mobil, tak sme si zvonili zdola, alebo sme sa videli z okien a balkónov. Takto sa stretávalo a dorozumievalo.
Aspoň tie dva kovové stĺpy tam ostali, ako dôkaz. Na ne sa upevňovala sieťka podľa toho, či sme chceli hrať tenis, alebo odbíjať loptu. Občas sa k nám pridal aj niekto nový, ak šiel okolo.
Do okolia a do bytov sa cez pootvorené okná dostávalo vykrikovanie mien, radostné pokriky, búchanie do lopty, zvuk loptičky na tenisovom výplete… . Nebáli sme sa do toho oprieť, keďže okolo ihriska ešte neboli parkoviská a nahustené autá.
Žiadne pivo, alebo kola… . Každý mal svoju fľašu s vodou so sirupom a ak sme niečo potrebovali, tak nám to rodičia vyhadzovali z okna. Nezabudnem, ako vzduchom viala mikina a dúfal som, že nezafúka vietor a neodnesie ju na niektorý z balkónov, čo sa občas stalo. Taktiež nezabudnem na padanie a odrážanie sa lopty, vyhodenej z dvanásteho poschodia, alebo na parašutistov z papierového obrúska, nite a šrúby, či telefón zostrojený z dvoch kelímkov od jogurtu, spojených silonom. Určite viete, ako to fungovalo.
Povrch to nebol ideálny. Tvorila ho jemná vrstva drobých kamienkov, z ktorých sa prášilo a pri páde sa zarezávali do kolien a do dlaní. Aj loptička sa odrážala všelijako, hlavne ak dopadla na trčiaci obrubník, o ktorý sa dal aj pekne vyvrtnúť členok. Ale nevadilo nám to. Hlavne že sme sa mali kde hrať a stretávať. Kým nás z okien nezavolali na obed… . Po obede však zábava pokračovala až do večera. Aj bez mobilov, drog, chlastu, cigariet a hudby, pustenej na plné gule z reproduktorov.
V zime sa urobil ľad (už si nespomeniem kto ho chodil polievať, pretože nemali potrebu sa pri tom fotiť a mať na to politické ambície) a korčuľovalo sa tam veľa detí. A aj keď bol ľad hrboľatý, stačilo to a mnohí sa na ňom učili korčuľovať.
Rád na to obdobie spomínam a je mi ľúto, že už je to iba časť dávneho života na sídlisku, ktorý sa vytratil.
Kto si na to pamätá a chodil tam tiež?
