OBRAZ DOBY: Aj takéto sú piatkové večery v Spišskej.

Starší ľudia už dávno doma spia, alebo sedia doma pri telke, sú s rodinami, v pohodlí svojich domovov. Reštaurácie sa tiež už dávno zavreli, často skôr, ako majú napísané na dverách. Život sa presúva do herní, barov a na diskotéky. Mladí majú vždy dostatok energie vydržať až do rána. A chcú žiť. Nepoznajú únavu. Na ulici vidieť stále mladších a mladších, pijú stále viac. Chlapci sa potom bijú a dievčatá, hneď po tom, ako sa vyzvracajú, sú ochotné sa oddať nadržancom.

Mestom sa ozýva krik, hluk, spev, rev motorov a zvonenie na zvon, no bez želaní.

Diskotékovým svetlám konkurujú policajné majáky, ktoré sa objavujú vždy na rovnakých miestach, pred podnikmi, kde chodí mládež, nezvládajúca alkohol. Bijú sa, sú drzí, nadávajú a potom volajú políciu. Z preplnených herní a barov vybehujú von, aby sa mohli v parku vyzvracať, alebo vyčúrať. No a čo, veď kamery nefungujú.

Pár dievčat je stále ochotných za pohárik pálenky orálne uspokojiť svojich kamarátov, alebo si nechať strkať prsty do vagíny. Stačí len nájsť vhodné miesto, kam sa môžu schovať. A potom si každý pôjde po svojom.

Tí, ktorí stále žijú z vreckového od rodičov, sedia vonku na schodoch, aj keď je zima a pijú tam po tom, čo sa zložili na fľašu z diskontov, ktoré sa tešia na víkendy a hromadný nálet mladých. Starším sa už toľko piť nechce, radšej si fúknu do nosa a venujú sa svojej zábave v herniach, bytoch, domoch, chatách, autách …. .

Potom sa dohadujú, kde kúpiť niečo pod zub. Či pizzu, hotdog zo Shellky, alebo bagetu smerom k vlakovej stanici. Tam je ale cez víkend vždy množstvo opitých a unavených ľudí, ktorí vyhladli.

Aj taxikárom sa darí v piatok večer a cez víkend. Jedna z taxislužieb je dokonca známa tým, že auto príde oveľa neskôr, ako je dohodnuté, alebo nepríde vôbec. Darmo že sú najlacnejší. Neznamená to, že by mali brať svoje služby na ľahkú váhu.

Z dedín pravidelne do mesta prídu aj bandy drzých mladíkov, ktorí si myslia, že sú vo filme Sedem statočných, no nerátajú s tým, že môžu stretnúť niekoho z filmu Sedem jednou ranou. Nikoho sa neboja, kým sú v presile. Nosia pri sebe nože, boxery, slzáky, vyhrážajú sa, rozbíjajú výklady, smetné koše, napádajú ľudí, okoloidúcich, páry na prechádzke, ležiacich kopú na zemi, sú zákerní a neexistuje žiadna férovosť. No potom, keď zistia, že tiež krvácajú a cítia bolesť, tak vytáčajú 158, alebo menujú ľudí, z ktorých si myslia, že sa každý poserie.
Máme tu aj takých, ktorí v kritickej situácii ťahajú odznaky a svoju ožranskú drzosť a pomyselnú všemocnosť odôvodňujú svojim postavením, alebo prácou. V takej situácii je ale mnohým jedno, že je niekto poslanec, náčelník polície z malého mesta, alebo prokurátor, či právnik, sudcov syn a podobne.. . Každý raz narazí. A takíto ľudia by mali ísť skôr vzorom a nie sa pravidelne ožierať, vyvolávať konflikty, urážať ostatných a potom, keď ide do tuhého, sa oháňať prácou, titulom, postavením.

A potom príde ráno. Poniektorí už ležia doma po tom, ako sa vyzvracali do umývadla, alebo spia na lavičkách a na chodníkoch, pár jedincov ešte stále postáva pred nonstop barmi a už stratili pojem o realite a o čase, ďalší si kontrolujú peňaženky, zlomené nosy, nové modriny, počet zubov, roztrhané silonky, cucfleky.

A na záver znovu podotknem, že je opodstatnené, že tu máme zásahové vozidlá a vyhadzovačov. Nemajú to ľahké. Môže za to správanie ľudí, ktorí sa nevedia chovať na verejnosti a v podnikoch a stávajú sa z nich superhrdinovia.

Zdieľaj to