Mám rád 90. roky. Hudbu a atmosféru, akú som prežíval ako malý chlapec. Toto obdobie sa viaže na spomienky predovšetkým na sídlisku Západ 1, keďže som nemohol chodiť inde a o desiatej som musel byť doma. Zastihlo ma to totiž v školských časoch. A rád spomínam.
Spomínam si na zvučky rozprávok a kvalitných seriálov, na pestré Silvestrovské programy, ktoré kedysi stáli za to, nie ako tie sračky, čo sa točia a vysielajú teraz stále dookola, navyše poprepletané množstvom reklám, ktorých len pribúda a pribúda.
Pamätám si, ako som sa bál Aktov X, alebo komisára Derricka a už len tá úvodná znelka mi naháňala hrôzu. Po Čeľustiach som sa bál aj sprchovať, no obľuboval som poctivé kriminálky a seriály Dempsey a Makepeacová, Beverly Hills 90210, Mac Gyvera, Baywatch, Knight Rider a prvú verziu Supermana s Christopherom Reevesom. Hitparádu Triangel, alebo neskôr každú sobotu Deka 10 s Jopom a v nedeľu nesmelo chýbať sledovanie Kuka, najprv s Františkom Výrostkom, neskôr s Patríciou Jarjabkovou. A samozrejme nemčina s Harvepinom. Tí starší usadali do kresla k seriálu Dallas, ale v mnohých domácnostiach vládla telenovela Mária, ktorá mala snáď milión častí. Najmenší sa tešili na ďalšie dobrodružstvo Macka Uška. Každý si vedel nájsť to svoje obľúbené, pretože program bol naozaj bohatý. A ak nie, tak v Spišskej bolo dosť videopožičovní, ktoré sa tešili obľube. Zaujímavé bolo ale sledovať Krvavý šport v pôvodnom znení, nahratý z nejakej televízie, do ktorého rozprával preklad jeden človek pre všetky postavy. Bez intonácie a emócií. V kurze boli aj poľské a nemecké programy, ktoré mohli za to, že som popri škole chodil aj na hodiny nemčiny.
Poniektorí sme zbierali filmové plagáty. Chodili sme sa pravidelne pýtať do kín, či nám nejaké nedajú. Väčšinou sme uspeli vo videopožičovniach, kde nám dávali nie len plagáty, ale aj tie obrázky, ktoré sa zakladali do obalov originálnych videokaziet. Potom sme si ich medzi sebou vymieňali. U mňa a u mnohých ďalších vládli plagáty, na ktorých bol Jean Claude Van Damme. Každý chlapec chcel byť vtedy ako on.
Pamätám si, keď sa z rádia ozvala zvučka Pozor zákruta a na ten zvuk šmyku na konci, taktiež na Andera z Košíc. Najviac som sa však každý štvrtok tešil na hitparádu s Julom Viršíkom, ktorú vysielalo Rádio Koliba, neskôr Rádio OK. Menili sa taktiež názvy. Z hitparády Twentyfive sa stála hitparáda Horeháj. Mne to bolo jedno. Podstatné boli piesne 90. rokov, ktoré som zbožňoval a samozrejme príbehy, ktoré Viršík každý druhý týždeň čítal a do pozadia hrala melódia, ktorej názov bohužiaľ neviem. Niektoré príbehy boli fakt dojemné a Julo ich dokázal so svojim hlasom dobre podať. Všetko som to počúval z prvého rádia na kazety – First Austria, ktoré som mal z trhoviska, kde bolo predtým autobusové nástupište. Pamätám si, ako na ňom v reproduktore blikali farebné svetielka a postupne odchádzali. Frajer bol ale ten, kto už mal dvojdek a mohol nahrávať z kazety na kazetu. Mnohým sa kazili tlačítka a tak medzi nich strkali céčko. Najlacnejšie kazety boli čierne International za 10 korún, ktoré mnohí nechceli kupovať, pretože vraj boli tvrdé a kazili mechaniku. Na originálky za 100 korún sa ale chodilo do Poľska. Neskôr prišli prvé CDčka a v domácnostiach sa začali objavovať HiFi veže. Aj z okien a balkónov často hrala hudba. Taktiež som sa tešil, keď prišli kolotoče. To sa po celom sídlisku ozývali hity 90 rokov. Dnes tam stojí kostol a radosť vyprchala. Kazeťáky zažívali slávu aj na školských večierkoch, kde mal právo hrať ten žiak, ktorý mal najsilnejšie reproduktory. Jedna kazeta hrala a druhú pretáčal na ceruzke. Fajn boli aj diskotéky v školských telocvičniach, alebo v diskoklube Kotolňa. Dnes si mnohí robia z tejto hudby srandu a nechápem prečo. Veď sa hrá dodnes.
Na sídliskách vznikali mestské legendy. Vládol rešpekt k starším, a to aj ku starším žiakom z vyšších ročníkov. Hrali sa céčka, alebo hlinené guličky, ktoré sa hádzali do jamky. Nosili sme si ich v plátených vrecúškach. Mnohí túžili mať široký skateboard, ktoré vtedy boli v móde a boli pekne maľované. V telefónnych búdkach sa zo srandy volalo na políciu, alebo na linky dôvery, ktoré boli zdarma. Na veterinu sa chodili kradnúť jablká a z výťahových šácht sa vyťahovali mince, ktoré tam ľuďom popadali, aby bolo na nanuky. Nie každý si mohol dovoliť pribehnúť k autu Family Frost, alebo podporiť značku Algida a kúpiť si za svoje tak ospevované Cornetto, ktoré sme poznali z nemeckých reklám.
V každej domácnosti bola pevná linka a telefónny zoznam. Kto ho ešte má doma?
Peniaze sme míňali na časopisy Bravo, Kamarát, Maxi Super, Popcorn, Káčera Donalda, alebo Príručku mladých svišťov. Obzvlášť si ale pamätám na časopis Plus 7 dní a ako vždy na prvých stranách boli články a krvavé fotky mŕtvol z mafiánskych vrážd. Kupovali sa ale aj známky, ktoré boli v malých sáčkoch, zakladali sme ich do albumov a vymieňali medzi sebou. Taktiež obľúbené bolo ABCčko, kde boli vystrihovačky, no ja som nikdy nemal trpezlivosť skladať a lepiť niečo z papiera. Obdivoval som tých, ktorí to vedeli a mali doma poskladané papierové tanky, formuly, domy …. . Ja som radšej zbieral samolepky zvierat Lutra a z keksíkov Koukou Roukou. Neskôr prišli nálepky Ninja korytnačiek s 3D okuliarmi a kartičky hokejistov.
A kto si pamätá na Colnicu a Domino Univerzal, kde bolo papiernictvo a farby laky? Obe budovy sú už zrovnané so zemou.
V zime sa medzi panelákmi robil ľad a taktiež sa robil aj na školskom dvore a to aj bez toho, aby sa tam prišli na chvíľu odfotiť poslanci a nechali pracovať dobrovoľníkov. Šmýkať sa chodilo aj na kopec za potokom. Teraz tam už skoro nikoho nevídam. Aj keď aj toho snehu už nie je toľko, ako kedysi.
Sídliskom sa občas ozvalo hučanie motora z vytuningovanej modrej, alebo fialovej škodovky 120, s hrubým výfukom a veľkým krídlom.
Počítač tiež nebol v každej domácnosti a vždy sa chlapci stretli u niekoho, kto ho mal a hrali prvé Duke Nukem 3D, GameBoy, alebo Segu, či TV Games z trhoviska od Číňana. Môj prvý kontakt s počítačom bol Didaktik v škole, alebo Commodore 64 u bratranca. Pár vyvolených malo doma prvé PlayStation. Ale najväčšia pecka bol Tetris a stŕpnuté nohy po hodine sedenia na záchode s touto hrou.
Fungovalo Kino Tatry, CVČ, aj Dom kultúry, v ktorom bola reštaurácia, Dancing bar, alebo Charlies. Do Jednoty sa chodilo voziť na eskalátoroch, do cukrárne na džús a zákusok, do videopožičovne pre kazety a hneď vedľa bol obchod s textilom, kde sa dali kúpiť rôzne kanadské žartíky. So spolužiakmi sme si tam chodili kupovať umelú krv v kapsliach. Taktiež si pamätám starú dlažbu v meste a vlakovú stanicu v Smižanoch. Malé cestovné lístky z tvrdého papiera a ten zvuk, keď ich v okienku orazili. Taktiež cvakanie štikačiek sprievodcu vo vlaku.
Viac sa chodilo do prírody a deti sa hrali vonku, na trávnikoch medzi panelákmi, alebo na prakeroch. Stačila futbalka, volejbalka, alebo baseballová pálka, hokejka a tenisová loptička. A vždy niekto prišiel s otázkou „Môžem si odbíjať s vami?“ Potom sa zložilo na sladenú baldovskú v sklenenej fľaši a hralo sa ďalej. A keď bol na základke zber papiera, tak sme chodili do kontajnera s papierom hľadať porno časopisy, ktoré sme potom ukrývali v činžiakoch pod linoleum, alebo vonku medzi panely na stavenisku.
Mal som rád prechádzky po Náučnom chodníku mládeže v Slovenskom raji a ako sme tam šli peši zo západu, cestou sme si občas dali zmrzlinu v rodinnom dome na Tatranskej ulici, ktorá tam už veľmi dlho nie je a pokračovali sme po ceste pri trati, kde boli uviazané kozy a v klietkach boli zajace. Neboli žiadne fotoaparáty v mobiloch, ani farebné displeje o to vzácnejšie fotky boli. Zaznamenané na film, kupovaný a vyvolávaný u Konárika na Letnej ulici.
A módne trendy, ktoré som vnímal? Šiltovka musela mať osemkrát prešitý šilt a zelený spodok, aby ju partia uznala ako pravú. Fičali širšie nohavice s veľkými zadnými vreckami, pretože ich nosili tanečníci z BDS. Šili ich aj v Smižanoch v Bene, alebo sme si ich dávali šiť sami. Stačilo na to kúpiť najlacnejšiu vhodnú látku – Keper, pretože menčester bol drahý. Obľúbené boli aj rifle na traky a flanelové kárované košele. Ale štýlov bolo veľa. Každý si našiel ten svoj. Ja som vnímal tento. Taktiež účesy na ježka, alebo chvostík, zrkadlové slnečné okuliare, krikľavé ľadvinky, šušťákové súpravy, horské bicykle s rapkáčom z kelímku od jogurtu, kľúče od bytu na šnúrke okolo krku, falošné náušnice a tetovačky z Brava, žuvačky s obrázkami, ktoré sa dali po namočení otlačiť na kožu, štrikované svetre a tepláky na cvoky, ktoré hrdzaveli, drevené korálky. Namiesto airsoftiek sme mali spľúvatká s jarabinou, alebo kuše z kusu dreva, štipca a klobúkovej gumy, ktoré sa nabíjali špilkami s klincom na konci. A samozrejme Tamagočííííí.
Tých spomienok na toto obdobie je strašne veľa, mnohé z nich sa mi už pletú a zlievajú dokopy, no asi takto nejako si na to pamätám ja. Počas písania si stále na niečo spomeniem a určite o mnohých veciach ani nenapíšem, pretože ich mám zapratané niekde v hlave medzi ostatnými myšlienkami. Budem rád, ak sa podelíte v komentároch so svojimi zážitkami a spomienkami. Nech si zaspomíname spoločne.