Žije od včasného rána a má svoje zaužívané tempo. Šedivá, smutná, chladná, páchnuca, špinavá.
Lavičkám vládnu bezdomovci a bufetu opilci a čudáci, ktorí nikdy nikam necestujú a keď si niekto príde narýchlo niečo kúpiť, tak akoby sa v zadymenej minimiestnosti zastavil čas. Pred budovou sa za občasného hlásenia vlakov ozýva bubnovanie náhliacich sa podrážok, do žuvačkami a pľuvancami ozdobeného chodníka, hučanie koliesok na cestovných kufroch, rozhovory a smiech študentov, sťažovanie sa taxikárov a kašeľ, poťahovanie sopľov a chrchlanie robotníkov, ktorým už prestať fajčiť nepomôže.
Už od rána nie je kde zaparkovať a nemení sa to až do večera. Taxikári majú opäť výnimku. Postávajú vonku s ožranmi z bufetu, v ktorom vám nevezmú bankovky, lebo nemajú vydať a vždy si majú čo povedať. Asi si navzájom závidia.
Policajti na stanici už ľudí nebuzerujú tak, ako kedysi, keď v noci neváhali zatiahnuť mladého chlapca do tej svojej nory a tam ho mlátiť po pätách.
Robotníci postávajú pri náznakoch rekonštrukčných prác a hvízdajú na každú peknú ženu, čakajúcu pri koľajisku. Občas im ujde „vtipná“ poznámka, ktorej sa však smejú iba oni navzájom.
Cestujúci v choreografii sardiniek z konzervy stoja naprataní jeden vedľa druhého v zapáchajúcom vestibule, lebo vonku je zima. Iba pár z nich prešľapuje okolo budovy. Napriek zime sa im nechce vdychovať pach moču a neumytých, alkoholom nasiaknutých tiel povaľačov, ktorým slúžia lavičky pri bufete ako nocľaháreň a keď sa im už nechce vysedávať na tvrdej lavičke, tak sa idú zohriať do vestibulu a s lakťami, vyloženými na oknách, pozorujú rady pri pokladni. Ako dôkaz, že existujú, po sebe zanechajú smrad, špinu, omrvinky a tabak a hundrú si popod nos nadávky, keď im niekto nedá drobné.
Možno by ten vestibul mohol byť väčší a modernejší. Myslím, že by si ho Spišská zaslúžila. Už aj predajný automat odstránili a zo sto opýtaných ani jeden nevie, či reštaurácia na poschodí ešte funguje, alebo ju stihol rovnaký osud, ako záložňu. Aspoň, že bankomat je stále na svojom mieste.
Poniektorí cestujúci ešte stihnú odbehnúť do neďalekých potravín, alebo si kúpiť v novinovom stánku krížovku, časopis a niečo na pitie, dúfajúc, že nezahlásia meškanie. A ak predsa, tak si aspoň odskočia vyskúšať šťastie do herne naproti.
„Pražáci“ z osád, nesúci si do vlaku vlastný alkohol, sa snažia medzi sebou rozprávať smiešnou češtinou. Prázdne fľaše skončia v koši na záchode, kam si chodia zapáliť. Každý pri kontrolovaní miestenky dúfa, že nikoho z nich nedostane do svojho kupé, či už kvôli smradu, alebo hlučnosti.
Pamätám sa, ako sme prebehovali cez koľajnice, keď sme sa z Telepu chceli dostať do centra. Vždy sa tam niekto snažil vychytať nejakých vystrašených školákov a mládež, ktorá sa nevedela brániť argumentmi a stála v pozore pred zamestnancom železníc, alebo policajtom. Teraz, odstupom času si uvedomujem oprávnenosť upozornení so zákazom vstupu pre nepovolaných. K nešťastiu často stačí málo a aj hrdinovia dokážu padnúť pri nepozornosti.
Taktiež si pamätám, keď najväčšou ambíciou poniektorých, bolo posprejovať vagón a adrenalín, či sa neobjaví nejaká uniforma, alebo štekot blížiaceho sa psa.
Ale má tu svoje opodstatnenie. Stále mnoho ľudí cestuje vlakom a užíva si možnosť nešoférovať a radšej sa za jazdy dívajú z okna na krajinu. Palubný servis a reštauračný vozeň sa postará o pohodlie, ktoré odpúta pozornosť od dĺžky trasy. Len sa stihnúť usadiť.
Vlaková stanica je miestom zvítavaní a lúčení, sĺz radosti i smútku, bozkov, objatí, rád do života a upozornení, že svet je zlé miesto.
Tiež rád cestujem vlakom a mám pocit, že každá vlaková stanica prežíva rovnaký scenár.