Doma je doma.
Aj bez obsluhy hore bez v krčmách.
Bez amatérskych striptérok v každom druhom bare.
Bez davov ľudí, trpiacich nespavosťou.
Bez nekonečného hluku pochodujúcich turistov.
Bez tlačeníc, eskalátorov a prievanu v podchodoch.
Bez rumunských prostitútok na námestí.
Bez množstva trhanov, dílerov, feťákov, špekulantov, vreckárov na každom kroku.
Bez teroristických hrozieb, sériových vrahov a masových vrážd.
Bez mladých manažérov, ktorí ponúkajú prácu aj svojim kamarátom a myslia si, že vzťah zamestnávateľa a zamestnanca stojí na strhávaní peňazí a na pokutách.
Bez výhľadu len na asfalt, betón, elektrické vedenia a ulice posiate zastávkami hromadnej dopravy.
Bez pochodov za legalizáciu všetkého možného, aj nemožného.
Bez preľudnených, kontrolovaných letísk, špinavých prístavov, pochmúrneho podzemia v metre.
Bez obrovských hál, štadiónov, mrakodrapov, diskoték, lunaparkov a iných obrích priestorov, kde sa môže človek stratiť, alebo cítiť stratený.
Bez vystrájajúcich utečencov, ukrývajúcich sa odsúdencov a zakamuflovaných hľadaných osôb.
Bez prestreliek a policajných naháňačiek.
Bez stoviek prvoplánových umelcov, ktorých tvorba je založená len na užívaní drog.
Bez miliónových príležitostí, ktoré robia z ľudí hyeny.
Bez množstva drahých obchodov, luxusných áut a stotisícových šperkov, ktoré ľuďom berú charakter.
Bez jedovatého hmyzu, tropických horúčav a chorobami nakazených šľapiek, stepujúcich pri ceste.
Bez pláži, na ktorých sa povaľuje viac ľudského mäsa, ako piesku.
Bez hektolitrov prepáleného oleja z čínskych reštaurácií na každom rohu.
Bez desiatok špekulantských taxikárov, stoviek biletárov, tisícok zlodejov a miliónov študentiek, zarábajúcich si na školu sexom.
Bez modeliek bez agentúry, ktoré sa prisťahovali z dedín a myslia si, že štýlový klobúčik a bunda s kožušinou z nich urobia hviezdy.
Bez dennodenných policajných akcií v nočných kluboch.
Bez množstva znásilnení a prepadnutí.
Bez kvanta podvodných inzerátov v novinách a úchylákov, ukrytých na internetových zoznamkách.
Bez chladných vzťahov v rodinách a kamarátstiev na inzerát.
Bez hodinovej cesty do práce na druhú stranu mesta.
Domov je v Spišskej Novej Vsi a nemusíme tu mať všetko. Mnohé z toho, za čím sa v živote ženieme, nemá hodnotu, akú mu vo svojich snoch pripisujeme.
Domov je rodina, domov sú kamaráti, domov je detstvo, domov sú spomienky. Nevyrovná sa tomu ani vylihovanie na pláži, ani jazda v luxusnom aute, ani diamanty, ani lukratívne pracovné miesto, ani žiadna pečiatka v pase. Aj keď sa tým mnohí chvália na svojich profiloch. Kto kde bol, kto si čo kúpil, kto s kým spal, kto čo jedol, kto čo videl, a čoho všetkého majú viac od ostatných. Kľúčové slovo je “pominuteľnosť”. Pominie sa všetko hmotné, vysnívané, kúpené, vychválené. Pominú sa ľudia, rodina, kamaráti, milované osoby.
Čo je viac? A kde sa to nachádza?
Kde ostalo srdce?
“Plytký život = hlboký hrob”