Ľudia sa nevedia dočkať, kedy konečne príde noc, už sa iba raz zobudia a obchody budú znova otvorené. Prebudia sa zo zlého sna prázdnych parkovísk, zatvorených brán, zlovestného ticha bez pípania skenerov, hučania eskalátorov a hlásenia zliav.
Konečne príde nový deň a so slasťou budú môcť na parkovisku niekomu dverami omlátiť auto, láskavo uviazať pred vchodom do obchodu na dve hodiny psa, víťazoslávne medzi prstami držať plastový žetón alebo mincu, uchopiť do ruky špinavý nákupný košík alebo pred sebou tlačiť vozík, kopcovito naložený nepotrebným tovarom a vrážať ním do ostatných ľudí. Zhadzovať nepozornosťou z regálov konzervy a nechať ich váľať sa po zemi, blažene prepichovať prstami pečivo, preberať zeleninu, prehrabovať sa v oblečení, skúšať si množstvo nevkusných handier a byť drzí, nezdvorilí, chamtiví. Nadávať personálu do neschopných, zbytočných, hlúpych a vyžadovať slušný prístup a rýchle, okamžité odbavenie na pokladni. „Ja som predsa zákazník, váš pán!!!“
Konečne život začne mať zmysel a peňaženky vyplazia platobné karty, bankovky a vytrasú zo seba mince. Bozkávanie so zľavovými kartičkami, kupónmi, letákmi a členskými kartami naberie rozmery grupáku, kým pokladničné pásy neotehotnejú a po hromadných pôrodoch pokladní ostanú na zemi a na dne košíkov ležať novorodené pokladničné bločky.
A potom šup k autu s tým radostným pocitom, že svet je opäť krásne miesto a voľný čas sa dá vhodne využiť. Prežratými nákupnými taškami sa s rozbehom naložia kufre a zadné sedadlá, po sladkostiach túžiacim deťom sa utrú slzy, partnerom sa vynadá do netrpezlivých ignorantov a šup domov. Samozrejme vozík ostáva na parkovisku, mimo ostatných vozíkov. Nie je predsa čas. Vybaľovanie nákupu čaká.