Kedysi ste si kúpili časopis. Nejaký tematický o tom, čo vás zaujímalo alebo čomu ste sa venovali. Hudba, rybárčenie, film, záhradkárstvo, chovateľstvo, umenie, šport… . A keď sa vám ten časopis páčil, tak ste si ho kupovali ďalej. Tešili ste sa na každé ďalšie číslo. Ak nie, skúsili ste nejaký iný. Bolo ich na výber celkom dosť. A nikto sa k ničomu nevyjadroval. Dnes? Dnes ľudia sledujú aj to čo sa im nepáči, čomu sa nevenujú a čomu sa nerozumejú a chcú sa ozvať ku všetkému. A keď si ich dosledujete, že kde sa ako vyjadrujú, tak mnohí iba v zlom, kade tade. Iba z princípu. Lebo nevedia aké to je tvoriť vlastný obsah. Nevedia aké to je budovať roky nejakú stránku, aké to je niečo zisťovať, vyhľadávať, porovnávať, štylizovať, fotiť, točiť, nahrávať, kresliť, budovať. Vedia sa iba ozvať k cudzej robote, k cudzej snahe. OK, majú na to právo. Od toho tam tá možnosť komentovať je. Lenže všimli ste si, že mnohokrát tam nie sú argumenty ale iba hejt od fejkových profilov, nadávky, vyhrážky, urážky, výsmech, šikana, zloba? Toto všetko je ľuďom umožnené. No tvoriť nedokážu nič. Maximálne tak zdieľať cudzie články a triediť ich podľa toho, čo im dobre znie. Čo dobre znie, to je automaticky pravda, čo dobre neznie, to pravda nie je. Častokrát im k tomu stačí vidieť iba ilustračný obrázok a nadpis. Načo by zisťovali, o čom je obsah. Takto posudzujeme aj ľudí – podľa zjavu, postavy, oblečenia, tetovania, účesu…. . Čo na tom, že človek je oveľa viac ako len obraz.
A keď zrazu zrušíte možnosť komentovať, lebo nie ste povinní to tam mať, tak sú tí ľudia zrazu stratení. Že sa nemôžu ozvať k niekomu inému. K práci niekoho iného. K snahe niekoho iného. Bez argumentu. Bez názoru. Bez konštruktívnej kritiky ktorá by toho druhého mala niekam posunúť a ukázať mu slušným spôsobom iný pohľad na vec. Čo môže byť veľmi prínosné. Tiež som tak mnohokrát zmenil názor, prehodnotil veci, začal robiť niektoré veci ináč. Aj keď to nebola moja povinnosť. Vždy sa predsa sami rozhodnete, či si z názoru niekoho iného niečo vezmete alebo nie.
Akonáhle začnete niečo tvoriť, tak mnohí ľudia majú zrazu pocit, že sa im musíte spovedať, že sa musíte obhajovať, že musíte vysvetľovať. Že ste ich majetok. A najlepšie keď vám niekto vyčítavo napíše z falošného profilu, že máte vlastnú stránku kde dávate vlastné myšlienky. On však nedokáže vyprodukovať ani jeden text, ani jeden status a dokonca ani svoje meno a fotku. Nech všetci vidia kto to je. Nech sa postaví za svoj názor, za svoje myšlienky, za svoj hejt, za svoje nadávky. Lenže, to už by hrozilo, že by mu niekto rozdrapil papuľu. A tak príde nejaké hovno s poruchou identity, lebo si ani svoje meno napísať nevie a vyjadruje sa k tomu, že máte nejakú stránku a robíte si ju po svojom. Do piči, keď ti vadím, poď mi to povedať. Ale nie ako zbabelec. A pod jedným ti rozkopem riť, aby si mohol oprávnene o mne rozprávať, že som zlý človek. Lebo aj som. Ale spovedať sa nemusím ani tebe, ani tebe. A úplne najzákernejšie je, keď niekto vie kto ste, no vy neviete kto je on. Lebo vám ani nedá šancu a neodhalí svoju identitu. To sú odporní chudáci, nič viac.
Alebo sa objavia v komentároch ľudia, o ktorých ste ani nevedeli že existujú. Objavia sa, aby vám napísali jednu jedinú veci, obvykle niečo nepekné, a zase o nich nebudete počuť. Nepoznáte ich, neprišli ani na jednu vašu akciu, ani raz ste sa nestretli, ani raz ste si nepotriasli rukou, nemáte ani jeden spoločný zážitok. No prilezú vám na stránku, ktorú budujete roky a otvárajú si piču. A ešte by za to chceli slušný prístup, slušnú odpoveď, slušný slovník.