ĽUDSKÝ ZVEROKRUH: JE LEN NÁHODA, ŽE NOSÍME ĽUDSKÚ PODOBU

Život je lakomý. Kradneme si ľudské podoby, ako pes zbytky jedla zo slávnostného stola, pri chvíľke nepozornosti hostí.

Je náhoda, že máme dušu vo vzpriamenom tele, no bezprostredne po úspechu nadobudnutia tepla zabúdame na hlavu. Slová nám smrdia od kravincov a pri sexe ručíme, ako ranené hovädá, tesne pred porážkou. Z úmyslov nám trčia prasačie ksichty a chute, nasadzujeme si parohy a pýšime sa cudzím perím. Štekáme po sebe ako psy spoza bezpečia pevného plotu a sme zákerní, ako mačky vo chvíli pohladenia. Z vyškriabaných očí plačeme krokodílie slzy, že nás prekabátili líščie úskoky a v bolesti zavíjame, ako vyziabnutí vlci, keď na oblohu vypadne obria piškóta. S odhodlaním koňa sa rozbiehame za cieľom, no potkýňame sa a tak zvládame len krátke trate, aj keď mnohí, s obratnosťou krysy šírime reči, ako vysypaný zob a aj bez zobáka sa nájdu husacie krky, slepačie mozgy a pávia namyslenosť.

Ospravedlňujeme sa umečanosťou a automaticky čakáme odpustenie. Chceme byť odvážni ako tigre, no rovnakou mierou v nás rastie zbabelosť, ako prekŕmená hydina. Mnohým mravenčia práca ohýba chrbty, aby sa nasýtili hrošie kože, ktoré poznáme len podľa mena na výplatnej páske. Tá je však zradná, ako koža chameleóna. Stračími úmyslami chceme zbohatnúť a výsledkom je len úmorná korytnačia dlhovekosť, s výčitkami svedomia pod pancierom.

Krkavčie matky sú celebritami vo večerných správach a mŕtve deti zatiaľ unáša prúd nezáujmu, ako bzukot na mucholapke v mäsiarni. Chlapi sa zatiaľ hrajú na levie hrivy, no kráľov z nich neurobia klamstvá. Podávajú si studené ruky, ako slizké ryby na trhu a ten sliz zateká do topánok a úmyslov.

Jebeme sa medzi sebou s obratnosťou králika, no bez výdrže a na sľuboch nám rastú ostne, pre prípad schúlenia sa do klbka vo chvíli splácania dlhov.

Potreba rodiny, nory a bezpečia sa vytráca, ako posledné jedince chránených druhov a nezachránia ich ani organizácie, so žihadlami na transparentoch.

Slimáčim tempom nám dochádza, že máme aj rozum. Väčšinou však príliš neskoro a tak umierame ešte v kuklách, pred roztiahnutím krídel.

Pin It on Pinterest

Share This