I.
Na násilie som bol zvyknutý. Najprv sa stupňovalo v mojich predstavách, no časom začalo získavať aj svoju fyzickú podobu. A nabralo takú pravidelnosť, že som ho bral ako samozrejmú súčasť môjho života. Ako prijímanie potravy, obliekanie, reč.
Cítil som, že rastiem spolu s ním. Že sa môžem vyvíjať donekonečna a vymýšľať stále nové spôsoby, ako rozdávať ľuďom bolesť. Údery, kopance, praskanie kostí. Bolo to ako rajská hudba, ktorá znie priestorom z orchestra, hrajúceho na ľudskú kožu, očné bielka, chrupavky a zuby. A to množstvo krvi tomu len dodávalo na kráse, ako drahý rám, ktorý k umeleckému dielu neodmysliteľne patrí.
Miloval som filmy, ktoré nešetrili násilnými scénami, výkrikmi hrôzy, zúfalstva a bolesti. Pri občasných filmových večeroch si moji známi všímali, že sa pri týchto scénach tvárim fascinovane a podvedome sa zdvíham z kresla, akoby som chcel vojsť cez obrazovku priamo do danej situácie a pridať sa k dielu.
Nedokázal som si nájsť spriaznenú dušu. Partnerku, ktorá by bola dostatočne chápavá, pretože do všetkého som musel zakomponovať vždy aspoň pár viet o násilí. A nedokázal som pochopiť, prečo im to bolo nepríjemné.
Zapájal som sa do mnohých diskusií a sledoval fóra, zaoberajúce sa tematikou násilia. A videl som to všade. Bol som v opojnej moci úderov, kvílenia, sĺz. A úspešne som unikal pred spravodlivosťou, ktorá nemala pochopenie pre moju vášeň.
Na sociálnych sieťach som sa anonymne snažil vyhľadávať ľudí, na ktorých je páchaná krivda alebo šikana s tým, že som ochotný im pomôcť a ich trýzniteľa potrestať. Nikto sa však neozval. Nikdy. Asi nepochopili môj možno zvrátený postoj k spravodlivosti.
A tak veľmi som túžil zabiť človeka.
Veľa som nad tým premýšľal. Aký je to pocit, pripraviť niekoho o život a či je boj so svedomím až tak zásadný. Či ho skutočne má každý človek, alebo je to ako vo filme, kde profesionáli strieľajú ľudí ako na bežiacom páse a popritom trúsia vtipné poznámky. Musel som to ale vyskúšať. Vybrať tie predstavy z hlavy ako nádor, ktorý tlačí na vnútornú stranu lebky a ukázať ho svetu. A tak som sa odhodlal na ďalší inzerát. Dal som si však záležať na tom, aby neznel priamo, no jeho obsah bol pochopiteľný pre tých, ktorým bol určený.
Máte vo svojom živote problém s konkrétnym človekom a je to už neznesiteľné natoľko, že ste ochotní siahnuť po alternatívnom, definitívnom riešení? Napíš na zviazatmucitzabit@mayl.com
A prišli dve odpovede.
Z prvej správy som nemal dobrý pocit, pretože bola príliš konkrétna a odvážna, no znenie druhej odpovede bolo stručné a pritom diskrétne. Obsahovalo len sumu: 250 tisíc. Nič viac. Len číslo a mailová adresa. A tak som odpovedal.
II.
Bohaté paničky majú vždy prehnané požiadavky, očakávania a sú zmietané v podivných manieroch a rozmaroch. Myslia si, že za peniaze je možné všetko a ich predstavy budú vždy naplnené tak, akoby ich do mramoru vysekal majster sochár. Presné, tvrdé, chladné, nemenné. A drahé. Toto bol ale iný prípad.
Po mnohých správach a uisťovaní muselo samozrejme dôjsť aj k osobnému stretnutiu. Bol som plný očakávania. Od nervov som si do krvi ohrýzol nechty, no ani náhodou som nemal v pláne cúvnuť. Bolo to až príliš vzrušujúce a približovalo ma to k zhmotneniu predstáv, ktoré ma prenasledovali vo dne, aj v noci, pri pohľade na každého človeka. Vidieť jeho tvár a predstavovať si, ako sa asi kriví vo chvíli bolesti alebo strachu. Ako kričí.
Predstavila sa ako Mária. Bola stredného veku a aj pri nenápadnom, nevýraznom oblečení, bez mejkapu a starostlivo upravených vlasov bola veľmi pekná. Pôsobila, že nie je príliš majetná, no jej rozhodné správanie, pevný pohľad, bez náznaku uhýbania a vyrovnaný hlas ma dokonale miatli. Bez okolkov a hoci len malého úsmevu mi povedala, čo potrebuje. Nepýtala sa, či som to už niekedy robil, napriek tomu, že celú dobu nepadlo ani slovo o zabíjaní. Len sme sa tam ocitli. Dvaja ľudia, ktorí od seba niečo potrebujú. Ona špinavú službu a ja poslanie. Pocit, že vražda môže mať dôvod a opodstatnenie.
Zabiť chlapa. Bez dojmu nehody. Teatrálne. Dômyselne. Zaujímavo pre média.
III.
Po niekoľkodňovom sledovaní a inšpirovaní sa kriminálnymi filmami som sa rozhodol konať. Raz tá chvíľa musela prísť a ani na okamih ma nenapadlo cúvnuť. Kráčal som tmavou chodbou popri plechových poštových schránkach obyvateľov paneláku, ktorí tak naivne zo svojich smutných bytov otvárajú vchod cudzím osobám bez toho, aby sa opýtali, kto zvoní.
Vždy som nenávidel čakanie na výťah, ktorý bol zakaždým, keď som sa vracal domov, na tom najvyššom poschodí a nebolo tomu inak ani v tejto bytovke. V jej panelovom tele pulzovala stará, rozheganá kabína, čo ešte nestihla prejsť rekonštrukciou podľa európskych noriem. Ale zrkadlo tam bolo. Osamelé, špinavé, obité, so zaschnutými pľuvancami, čo nestihli stiecť až na vŕzgajúcu podlahu. Videl som v ňom svoje chabé maskérske umenie, ktoré však postačovalo na zmätenie prípadných kamerových záznamov z okolia a nedalo mi nepousmiať sa. Akoby som ani nevnímal účel svojej tajnej návštevy. Ani náznak pochybnosti, či nervozity.
Vyviezol som sa o poschodie nižšie, ako bol byt, v ktorom býval, a zazvonil som. Starého muža, ktorého som niekoľko dní sledoval nebude problém zvládnuť a prevziať situáciu do svojho velenia. Keď sa pootvorili dvere a chystal som sa na pozdrav, ma za bundu schmatla pevná ruka a vtiahla dnu. V ďalšom momente som narazil do niečoho tvrdého a okamžite ma zalialo ticho a tma myšlienok.
Neviem ako dlho som bol v bezvedomí, no za ten čas stihlo moje bezvládne telo spolupracovať so zviazaním a pripútaním o stoličku. Prekvapivo ma nič nebolelo, no nevládal som sa pohnúť a nebolo to len lanom. Musel som byť niečím otupený natoľko, že som nemohol hýbať ani hlavou a rozhliadnuť sa okolo seba. Videl som len poškriabaný, drevený stôl, na ktorom ležal nôž – môj nástroj vykonania diela smrti v zatuchnutom byte. Podľa toho, čo som mal možnosť vidieť a cítiť to nevyzeralo, že by tam niekto býval. Nevymaľovaná izba so zničenou podlahou a bez nábytku. Teda okrem stola, o ktorý sa už opieral chlap, vôbec nevyzerajúci ako ten, ktorého som sledoval a v byte očakával. Z môjho zmäteného výrazu a neschopnosti prehovoriť sa pobavene zasmial a pred očami mi zamával šedivou parochňou a fúzami. Bolo jasné, že som sa chytil do pasce, lenže som nechápal prečo. Kto si dal takéto úsilie? Žeby potupa, šikana, jazvy, modriny a zlomené kosti v niekom oživili takýto plán? Ako by do toho ale pasoval inzerát, ktorý som predsa zverejnil sám, z vlastnej vôle? Alebo ide len o náhodu a príležitosť zvráteného človeka uloviť si obeť?
Neprehovoril a tak som sa to v živote nedozvedel. V živote, ktorý trval už len ďalších pár minút, kým ma znovu neovládla tma. Našli ma v tom byte nasledujúci deň, s odrezanými viečkami a vyplazeným jazykom, pribitým klincom o bradu. To je výraz, akým sa snaží klaun vystrašiť malé deti.
IV
Je jeden z tých horúcich letných dní, kedy sú ľudia zalezení v klimatizovaných podnikoch, bazénoch alebo márne hľadajú útočisko pred nemilosrdným slnkom, ktoré sa ich snaží odšťaviť, ako citrón do limonády. Na námestí, lemovanom reštauráciami a kaviarňami s letnými terasami, sedí pod slnečníkom starec, ktorý možno nie je až taký starý. Popíja chladené pivo a usmieva sa na upotených ľudí, kráčajúcich po pešej zóne. Ani netušia, ako blízko sú od ochoty zbaviť ich života. Stačí správna suma a dôvod nebude podstatný. To je pravidlo profesionála.