Už dávno nie je doba, kedy by sme mali padať na zadky z kdejakých pochybných podnikateľov, mafiánov, bitkárov, úžerníkov, špekulantov, politikov a mien, ktoré si o sebe myslia, že sa z nich každý musí automaticky posrať, keď zaznejú priestorom.
Mnohí o sebe vymýšľajú kadejaké príbehy a klamstvá, aby držali krok s dobou a mali u ľudí nejaký rešpekt a vážnosť. Ale ľudia sú už iní. Tie šikanované deti už dávno vyrástli, sú chytrejší, obozretnejší a odvážnejší. Nenechajú sa ohúriť kecami.
Stále sa však medzi nami pohybujú ľudia, ktorí si myslia, že sú niečo extra a že sa im treba klaňať, ustupovať im a rešpektovať ich. Myslia si, že sú veľkí gangstri, aj keď to ich gangsterstvo spočívalo v totálnej absencii slušnosti, gramotnosti, dlhoch, terorizovaní ľudí v baroch a napádaní mládeže, aby ukázali, že sú pri sile. Vždy to však demonštrovali na niekom slabšom. Takto sa však rešpekt nezískava.
Rešpekt sa nezískava šírením strachu, ale prirodzenými sympatiami a dôveryhodnosťou u ľudí. Treba si ho zaslúžiť ináč, ako vyvyšovaním sa, klamstvami a šírením komickej hrôzy. Rešpekt sa nezískava tak, že lakomý šéf ojebuje svojich zamestnancov na výplatách, pretože doba dospela do štádia, kedy aj takýto človek môže dostať po hube. Taktiež nie je prejavom cti, keď sa niekto predsa len rozhodne vrátiť peniaze tomu, od koho si požičal a tváriť sa pri tom, akoby tomu dotyčnému robil láskavosť a dobrý skutok. Nie je umenie vo vyhrotenej situácii menovať známosti a myslieť si, že zavážia a každý sa zrazu poserie. Taktiež nie je chvályhodné, že niekto sedel v base za násilné činy. A taktiež nie je dôkazom chlapskosti to, že niekto niekoho zavraždil. Veď čo k tomu treba zabiť človeka? Dokážu to aj osadníci, blázni, opilci, žiarlivci, zlí šoféri atď., takže nič jedinečné, na základe čoho by človek mal získať žezlo a korunu. Toto je doba informácií a ľudia sa už dávno netrasú pred hrubou silou a vykradnutými hlavami.
Sú úsmevné všetky tie pózy, keď niekto znudene vysedáva na terase nejakého podniku, myslí si, že stolička na ktorej sedí, je kráľovský trón, obsluha služobníctvo a sŕka do seba pol dňa jedno malé pivo a myslí si, že má žolíka v rukáve, v podobe mena, z ktorého by sa mal každý posrať. S rovnakým pocitom žijú aj ich kamaráti alebo rodinní príslušníci. Myslia si, že ich to oprávňuje k povýšeneckému správaniu a že vlastne robia niekomu láskavosť tým, keď sa mu odzdravia, pretože je to niečo, čo treba oceniť zlatom, bozkávaním nôh a podobne. Ale je to všetko smiešne.