Opäť na festivale hudby 90. rokov. To isté miesto – amfiteáter v Nitre, to isté ubytovanie – PKO, opäť posledná májová sobota. A ako bolo?
Pred dvomi rokmi aj pred rokom to bola skvelá show a tak som sa celých 12 mesiacov tešil na ďalší hudobno-vizuálny zážitok, v podaní hviezd 90. rokov. V riadnom predstihu sme si s Michalom zarezervovali ubytovanie v PKO a kúpili lístky – opäť do VIP Gold zóny. Pred rokom sa tam s ľuďmi prišiel pofotiť Toni Cottura z Fun Factory a tak som očakával, že niekto príde do vipky aj tento rok. Lenže tento rok to bolo hlavne o propagovaní afterpárty po koncerte v nejakom hoteli, na ktorý si bolo potrebné kúpiť ďalšie lístky. My sme však šli na fest pod holým nebom a 150e za lístok nie je málo. Aspoň, že sme mali všetko pitie v cene a taktiež lepší výhľad či lepšie záchody.
Zvažoval som, či pôjdem mojím autom, alebo si opäť vezmeme nejakú fábiu z autopožičovne, ktorá zožerie menej, než moja 2,5 tonová krava. Nakoniec nám auto požičal Marián a tak sme na passate urobili o polovicu menšiu spotrebu, než by bola na mojom Dodge.
Vyrazili sme o deň skôr, aby sme sa v sobotu nemuseli ponáhľať, keďže brány sa otvárali už o 13:30. O 17:00 sme teda nasadli a vyrazili zo SNV do Nitry. Cesta zbehla fajn. Plynulo. Zastavili sme sa iba raz, už neviem kde to bolo. Niekde za Bystricou, aby sme si kúpili niečo fajne a nakŕmili toalety. Dorazili sme niečo okolo 21 hodiny a rovno som na recepcii do seba šupol 5 panákov marhule 😀 Pri bare sedeli nejakí 3 chlapi a tak sme im v podnapitom stave urobili menšie stand up. A šup do postele. Každý do svojej samozrejme.
Izba fajn, o trocha viac pavučín než pred rokom, ale ok. Aj hotelové raňajky. Celkovo, mám rád hotelové raňajky. Vždy je to o vajíčkach, párkoch, šunkách a syroch. Nič sladké. Pekne kopcovito na jeden alebo dva taniere 😀 A vyrazili sme kúpiť krém na ksicht, pretože som ho zabudol doma a bez toho by som vyzeral ako Freddie Krueger z Nočnej mory v Elm Street. No, a samozrejme že sme zablúdili aj do obchoďáku, kde som v Cropp nakúpil nejaké tričká a gače. 😀 Potom ešte pivo na terase a nazad na hotel. Keby som videl, čo som mal pod nohami, keď sme sedeli na terase, tak vyskočím kilometer vysoko. Ležal tam ten najväčší chrobák, akého som kedy videl. Podľa mňa ušiel z nejakého laboratória, kde testujú na hmyze, aký veľký môže vyrásť. Pre predstavu – ten najväčší chrúst krát 5.
Michal si odskočil za rodinou, ktorá mu tam býva a ja som ľahol, posedel na hajzli, poparádil sa pred zrkadlom v nových veciach 😀 A potom sme vyrazili. Pešo asi tak 20 minút. Ešte dobre, že sme mali vlastný vstup do VIP Gold. Už hrala hudba – show v podaní rádia Vlna, tak ako stále. Opäť skvelý výber piesní od dídžejov. A ľudí postupne pribúdalo. Žiadni sopliaci, ani kindergangstri. Žiadne provokácie, čumenie, nadávky, bitky. Úplná pohoda medzi rovesníkmi, ktorí ešte pamätajú dobu bez mobilov a sociálnych sietí. A určite si taktiež kupovali časopis Bravo a počúvali hitparádu twentyfive s Julom Viršíkom. Občas sa však mihli aj nejakí mladší. A opäť bolo vidieť, že ženská krása kvitne v každom veku a že tým najkrajším mejkapom vždy bude úsmev. Aj keď niektoré boli vymodelované na káčera, takže tie umelé zásahy do ženskej “krásy” sa dejú v každom veku 😀 Čo už, nie je to výsada iba mladých dievčat, ktoré chcú zaujať.
Zastihla nás aj chvíľková búrka a našťastie boli okolo stromy, takže som sa mal kam schovať. Nemal som pršiplášť, pretože ten, ktorý som si skúšal doma, mi bol malý a uviazol som v ňom. Ešte dobre, že do toho stromu netrafil blesk, lebo by sme mali účesy ako Majster N. Michal mi samozrejme dal aj prednášku o bleskoch a akú teplotu blesk má.
Každopádne, úplne super. A keďže ja sa veľmi uvoľniť neviem a stále akoby som bol v strehu, sa pri mne pristavil nejaký pán a povedal mi niečo v tom zmysle, že som tam ten najsmutnejší človek. Čo som mu mal povedať? O tom, čo všetko držím v hlave? Tak som zaklamal, že som taký, pretože som v práci.
A čo sa týka vyhadzovačov? Dobre zvládnuté. Viete, ono sa to môže zdať, že je to také ničnerobenie a dostanú zaplatené za postávanie. Lenže kto to nikdy nerobil tak nevie, čo to všetko obnáša. Nehovoriac o boľavých nohách. Musíte byť neustále v strehu a dúfate, že sa nič nestane. Že nebude úraz, bitka, požiar, nehoda, bombový útok …, že nebude potrebná evakuácia. Takže ono je to veľmi ťažký chlieb. Napokon, tak ako každé poctivo vykonávané remeslo. Na mieste boli taktiež zdravotníci, takže bolo postarané o všetko.
No a čo sa týka programu?
Myslím, že sa zabavili všetci, či už tancovali, skákali, kričali alebo len tak sedeli, popíjali pivo, objímali sa, spomínali. Množstvo známych hitov a nestarnúcich melódií. Ukážka toho, že aj také veľké hviezdy majú v sebe stále pokoru, dokážu sa ľudsky prihovoriť k davu, nemusia nadávať, hlásať drogy, násilie, ani to, aby ste mali všetko a všetkých v piči, alebo že netreba počúvať rodičov, že láska neexistuje a že treba byť bezohľadný egoista. A nebolo treba ani žiadne autotune. Aj tanečnice odviedli dobrú prácu.
Čo sa týka účinkujúcich, tak nastali zmeny – namiesto Reel2real prišiel LaBouche, čo bola fakt paráda, pretože majú úžasné hity a speváčka odviedla neskutočný výkon. Naživo. Takže sa na pódiu vystriedali Jan Wayne feat. Charlene, SNAP!, Rednex, LaBouche, Whigfield, Pharao a čakalo sa na poslednú skupinu, ktorá mala byť vyvrcholením, na ktoré sme sa tešili. A aj keď sa na všetkých podpísal čas, tak so sebou priniesli neskutočnú energiu a predali ju davu.
A čo ma fakt veľmi zamrzelo? Keď pred vystúpením Masterboy moderátori oznámili, že skupina nepríde. Veľmi som sa na nich tešil. Najprv som si myslel, že je to len nejaká sranda a aj na ľuďoch som videl rozpaky. No nakoniec pustili video, kde sa členovia skupiny ospravedlňujú, že kvôli chorobe neprídu. Ako náhradu sa organizátorom podarilo zohnať Magic Affair, takže zaznelo pár ďalších hitov 90. rokov, no pre mňa najväčším hlasom hudby 90. rokov bude navždy Beatrix Delgado z Masterboy. Viete si predstaviť, že by napríklad v hitovke ako Love Message spieval refrén niekto iný?
Každopádne, aj keď som veľa popil, tak som nebol opitý, ani som nezvracal, ani nespieval, ani nebol odporný. Na hotel sme dorazili pred polnocou a hneď som zaspal. Ráno opäť raňajky, pobaliť a vyrazili sme. Ani neviem ako sme došli do SNV. Driemalo sa mi celú cestu a ešte dobre, že šoféroval Michal. Ja nedokážem ísť tak dlho rovno a neuletieť v hlave niekam preč.
Ďakujem organizátorom a teším sa, aký výber pripravia o rok.