Pokrok napreduje šialenou rýchlosťou a s ním sa zvyšuje aj tempo ľudských životov, pretože je často nevyhnutné prispôsobovať sa technickým vymoženostiam a ich zavedeniu do bežného života. Je to však potrebné a nevyhnutné? Bez poznania a používania mnohých vecí by sme sa dokázali zaobísť a nijak nás neobohacujú. Naopak. Robia nás pasívnejšími, laxnejšími k samostatnosti a uvedomeniu si vlastného rozumu a jeho schopnosti hýbať svetom, bez pomoci prístrojov, meraní a vedy.
A ako väčšinu ľudí ovplyvňuje dennodenná revolúcia technológií, inovácií, informácií, pokroku? V mnohých oblastiach pomáha. Vývoj a napredovanie farmácie, potravinárstva, ekológie a podobne sú jedny z oblastí, ktoré je nutné rozvíjať. Musia držať krok s dobou a prispôsobovať sa potrebám a problémom ľudí. Bohužiaľ rozvoj a zaťažovanie ľudí prebytočnými informáciami, ktoré nie sú zužitkovateľné v bežnom živote podporujú ľudskú pohodlnosť, lenivosť, neochotu uvažovať, rozhodovať sa. Je to prehra zdravého rozumu a nie je nemožné, že príde doba, keď svet ovládnu stroje. Nie vždy je totiž uľahčovanie si života mechanizáciou, technikou a elektronikou nevyhnutné a človek je pochovaný pod hromadou káblov, odpadu, plastu, železa, žiarenia, iskrenia a z tej kopy zbytočností mu netrčí už ani kúsok slobody a možnosti vziať život do vlastných rúk. Osudy ľudí sú násilne ovplyvňované naivnou predstavou o uľahčovaní si života.
Rozvoj techniky v každom smere utláča filozofiu a slobodomyseľnosť, aj keď na mnohé podstatné a dôležité prišiel človek bez prístrojov a vedy a to už veľmi dávno. Všetko podstatné a nevyhnutné už bolo vymyslené a honba za prehnanou túžbou poznania jedincov sú zaťažovaní ostatní obyvatelia planéty a taktiež sa z nich stávajú stroje, preprogramované k zvráteným hodnotám, povrchnosti a zavrhnutiu citu.
Načo je nám zahrávanie sa s prírodou? K čomu potrebujeme pochopiť nekonečno, vyhynutie dinosaurov, evolúciu? Aký zmysel má obetovať život zvedavosti?
Snažíme sa spoznávať hmotu, neživé predmety a zákonitosti, na úkor medziľudských vzťahov, pocitov, pochopenia a schopnosti nadväzovať známosti. Umenie a talent je utláčané hi-tech chápaním sveta, abstrakciou, podpornými látkami, jednoduchosťou, zmätenosťou, neporiadkom. Mnohí pohŕdajú čítaním kníh a sú prežitkom, krasopis je vec dávnej minulosti, pretože vo svete dotykových displejov a klávesníc nie je interpunkcia, štylistika a gramotnosť dôležitá. Ľudia sa neoslovujú na ulici, v kine, galérii, divadle … ale sú z každej strany bombardovaní žiadosťami zo sociálnych sieti, ktoré slúžia ako dokonalý úkryt nesmelých, či zvrátených bytostí.
Neustále sa spolieha na rozvoj a pokrok, no je to len ochota a talent byť hlúpymi. Odkázanými na nové správy a vynálezy. Slastne dosahujeme vrcholy s obklopením sa novými vecami a cítime sa menejcennými, ak má niekto iný o niečo viac. Tak ako keď svetu vládla čiernobiela televízia a pár ľudí sa odvážilo vymyslieť farebnú obrazovku. Všetko sa opakovalo. Nákupný ošiaľ. Čo bude, ak sa dostupnou alternatívou domáceho premietania stane nejaký ďalší výdobytok?
S oboznamovaním sa s „vymoženosťami“ technológií však nezačíname v dospelosti a vo veku, keď už máme nejaký ten všeobecný prehľad, svetonázor a triezvu schopnosť rozhodovať sa, aj keď na nás vplýva okolie. Zaťažujeme už deti – obete šialených bio rodičov, konšpirátorov, paranoikov a hi tech experimentátorov. Digitálne teplomery, monitory, plienky, kamery, vysielačky, chorobné predstavy o zdravých a nezdravých potravinách a výrobných postupoch. S tým súvisí ochota investovať obrovské sumy do týchto „nevyhnutných“ vymožeností, bez ktorých si moderní rodičia nevedia predstaviť výchovu a starostlivosť o dieťa. Pritom sa medzi sebou porovnávajú, súťažia a predbiehajú sa v tomto šialenstve, väčšinou na sociálnych sieťach a vo fórach, pretože pri tom množstve monitorov, internetových kont a mobilov zabudli, že existuje možnosť stretávať sa s ľuďmi aj osobne. Neuvedomujú si, že tá hromada elektrosmogu ich dieťaťu neprospieva.
Papier vystriedali lesklé plochy displejov. Pokrčené žiacke knižky vystriedali elektronické. Všetko sa zdigitalizovalo a je otázkou času, kedy sa z bežného používania vytratia písacie potreby.
Virtuálna realita učí mládež životným skúsenostiam a situáciám a v tejto predstave o svete sa snažia pohybovať aj v skutočnom svete. Bohužiaľ za stenami detskej izby a mimo monitor neexistujú kódy na nesmrteľnosť, ani reštart, ani schopnosť okamžitej regenerácie. Predmety sa dajú uchopiť, majú svoju tvrdosť a váhu. Bitka bolí, sneh chladí, krv má jedinečnú farbu. Za slušnosť sa odmieňa poďakovaním. Plyšák nenahradí pohladenie, ľudské teplo, ani prítomnosť, záujem a lásku rodičov. Rozmaznanosť je stále komická. Rozmarnosťou a obklopovaním sa najmodernejšími a najnovšími výdobytkami techniky a elektroniky nebudú ani obľúbenejší, ani milovanejší a obdivovanejší. Jediné, čo si vyslúžia, je závisť.
Mnohí nevedia, že hudba kedysi bola umením, výsadou reálnych hudobných nástrojov a dala sa uchovať v notovom zápise. Že všetky tie káble, samplere, displeje a programy len pomáhajú netalentovaným snaživcom o hudobné umenie preraziť medzi jednoduchými ľuďmi, ktorým je to aj tak jedno.
Dospelí netušia, že voľný čas sa dá využiť efektívnejšie, ako nechať sa hypnotizovať plytkými seriálmi a reláciami, ktoré sú popretkávané reklamami a zarábajú na ich sledovanosti z vydratých sedacích súprav. Mnohí nemajú predstavu o veľkosti sveta a o tom, že pyramídy skutočne existujú, Eiffelová veža stojí v Paríži, lietadlá dokážu svoje ťažké telá zdvihnúť nad oblaky a more je naozaj slané. Všetko poznajú len z virtuálneho sveta a sú večnými študentami zo zážitkov iných ľudí, zdieľajúcich svoje dobrodružstvá na internete. Čakajú na výťahy, nadávajú na výpadky elektrického prúdu, tlačia sa na eskalátoroch, hromadne vylamujú pomaly sa otvárajúce dvere metra, prepichujú sa a zdobia kusmi kovu, nechávajú si ohýzdiť kožu farbou ako dobytok, k životným funkciám a náladám si pomáhajú tabletkami, nestretávajú sa, nepodávajú si ruky, nedokážu sa vyjadrovať a ich písomný, ústny a úradný prejav je žalostný. To všetko im dáva a zároveň berie internet, módne vlny, krátkodobé trendy, očakávania, sledovanie životov tých druhých, digitalizácia. Zničení a oslabení všetkým tým stresom, zle nastaveným životným tempom okolia, hromadnou dopravou, chémiou, zlou životosprávou, naivitou a oddanosťou zdieľaným informáciám vyhľadávajú alternatívne spôsoby života, liečby, spoločnosti. Ale väčšinou je už neskoro. Ak raz opustíte duchovno, skutočné radosti života a dôveru k citom, už nikdy si k tomu nenájdete plnohodnotnú cestu.
Preplnené nočné kluby, ulice, dopravné prostriedky, preťažené cesty, chodníky, verejné domy, diskotéky a štadióny sa stali zaujímavou lokalitou pre šírenie teroru a sme odkázaní na spravodajské agentúry, bezpečnostné zložky, ochranné rámy a zbrane. Pokrok vo svete zločinu podmienil nutnosť pokroku v oblasti bezpečnosti a zbrojenia.
Vzniká tuctovosť. Ľudia sa chcú podobať na svoje modly – idoly, ktoré sa na nich usmievajú z opačnej strany displejov a využívajú k tomu všetky možné dostupné, aj nedostupné, legálne aj nelegálne zákroky, doplnky, podporné látky a vymoženosti techniky v lekárstve a plastickej chirurgii.
Úspech sa definuje počtom kreditných kariet, bankových kont, nablýskaných áut, honosných domov, zlatých interiérových doplnkov, drahého oblečenia a šperkov. Z obydlí sa stávajú umelecké diela, za účelom ohúriť a byť stredobodom,, čo púta pozornosť okolia natoľko, že sa doma nedokážu uvoľniť a oddýchnuť si, pretože ak niekto na vás stále ukazuje prstom, ste podvedome v napätí.
Súkromie nahlodáva enormné množstvo kamier, špionážnej techniky, databáz, sledovacích systémov. Našu serióznosť a dôveru posudzujú skenery, detektory, protokoly, previerky.
Potrebu úteku od všetkých problémov na chodníku sprevádzajú svetlá, neóny, stroboskopy, reklamné tabule, bannery. Rytmy elektronickej hudby, povrchných agresívnych textov a pseudoprávd o svete nútia siahnuť po zakázanom uvoľnení a drogoví díleri sa tešia popularite.
Nabudení a zároveň frustrovaní čítame a zdieľame motivačné citáty a videá, ktorým neveria ani samotní autori a popíjajú drahý alkohol, zatiaľ čo ovplyvňujú internetovú verejnosť k páchaniu osobnostných samovrážd.
Reklamy, díleri, predajcovia nám ponúkajú predražené výrobky a služby. Platíme aj za povinne zavedené výdobytky techniky a inovácie v domácnostiach a na verejne prístupných miestach. Rampy, závory, platobné a parkovacie automaty. Herné automaty, automaty na hudbu, cigarety, kondómy a tabletky na potenciu. Prístroje na umývanie rúk, riadu, oblečenia. Už na nás strieka voda aj na umytie zadku, po absolvovaní veľkej potreby.
Čo všetko z toho potrebujeme? Z toho množstva prístrojov, displejov, obrazoviek, monitorov, žiaroviek, svetiel, diód, zvukov, procedúr. Koľko robotov potrebujeme pri varení, pri podávaní loptičiek, pri simulácii reality, pri sexuálnom uspokojovaní? Je naozaj riešením samoty robot, odpovedajúcí nahratým ľudským hlasom na jednoduché otázky, či automat, ktorý si s nami ochotne zahrá šachovú partiu? Potrebujeme milión aplikácií, programov, hier a funkcií v mobilných telefónoch? Potrebujeme vôbec farebné displeje, monitory a televízory, keď svet okolo nás má farieb dosť? Potrebujeme napodobeniny ľudskej kože a vlasov, aby sme aspoň tak mohli pohladiť človeka, aj keď dotyky a objatia neopätuje? Skutočne potrebujeme podporovať špinavý biznis herní, finančných inštitúcií, zábavného priemyslu, športu? Je lepšia voľba dať dieťaťu do ruky najmodernejšiu elektronickú hračku, ako mu prísť na meno a zistiť aké má záujmy? Sú nutné všetky tie automatické prístroje v domácnosti, umývačky, ohrievače, práčky, odsávače, fény, projektory, tablety? Je väčší pôžitok z obrázkov a videí z rôznych kútov sveta, ako ísť sa tam pozrieť osobne? Potrebujeme livechaty, erotické linky, audiotextové súťaže? Je lenivosť až na takej úrovni, že radšej sa spoľahneme na komunikátory a prekladače, akoby sme si mali osvojovať cudzie jazyky? Sú internetové prehliadače efektívnejším prostriedkom vedomosti a múdrosti, ako kniha a výuka? Koľkí z nás by prežili, keby sa v jednej sekunde rozplynuli všetky káble, elektrické vedenia, žiarovky, spotrebiče a prístroje? Koľkí z nás by sa ešte dokázali spoľahnúť na vlastnú hlavu, dôvtip, intelekt a intuíciu? Koľkí by sme dokázali veriť ľuďom a okoliu? Aký veľký kus zeme by sme poznali a na koľko pekných miest by sme dokázali spomínať? Dokázali by sme milovať a absolvovať fyzický kontakt len vlastnými silami? Vedeli by sme medzi sebou komunikovať zrozumiteľnou rečou? Koľkí z nás by existovali a uchovali si identitu, keby sa všetok ten pokrok vedy a techniky rozplynul ako kúsok čokolády na jazyku, ktorú mnohí nikdy v živote neochutnali, pretože to zakazujú internetové teórie o zdraví? Koľkým by sa nezrútil ich svet a boli by ochotní žiť aj naďalej?
Áno, nezaobídeme sa bez vedy, techniky a neustáleho pokroku. Je ale nevyhnutná? Je existencia človeka podmienená prítomnosťou elektrického vedenia, skrutiek, matíc, displejov, televízorov, kvantovej fyziky, urýchľovačom častíc, znalosťou periodickej sústavy prvkov, erotickými pomôckami, zbraňami, 3D technológiou a ďalšími vymoženosťami doby? Ak by sa všetko rozplynulo aspoň na malú chvíľu, možno by ste si všimli, že vám pred domom už roky rastie strom, že vaši rodičia prežívajú krízu, že vaše dieťa šikanujú, kamaráti umierajú a že vám pomedzi prsty prešla už väčšina času na tomto svete.
Technika, elektronika, biológia, fyzika sú v mnohých smeroch dnes už potrebné, pomáhajú, uľahčujú a často zachraňujú životy. Zároveň však ich rozvojom životy chladnú a hasnú. Všetko je zložitejšie a život je ťažší a rýchlejší, pretože pochopiť a vstrebať všetko to kvantum informácií a návodov je často nad naše sily. A úplne zbytočne.
Namiesto ľudskosti, nehy, pohladenia a porozumenia, sa sledujú recenzie nových hier, hladia sa plastové klávesnice, displeje a myši a z ľudskosti ostalo už len mäso, krv a stopové množstvo slobody.
Sme uväznení v spleti zbytočnej hmoty, výrobkov, žiarenia, umelého svetla, iskier, zvukov a informácií a netúžime po slobode. Už ani nevieme, že môžeme mať a zažiť toho oveľa viac, ako prejsť všetky levely, odkódovať program, pretočiť si film, poslať niekomu bozk cez webkameru, sťahovať si fotky pekných miest a lokalít.
Sme zvrátení, máme zvrátené hodnoty a túžime po ešte väčšej zvrátenosti a prázdnote, napriek tomu, že nám životy naplňujú nové technológie a pokrok.