Už niekoľko stáročí prší. Vkuse. Ľudia si už nepamätajú slnko, farbu oblohy, ani kedy naposledy ležali vonku na deke a opaľovali sa. Stálou zmenou počasia a vplyvom prietrží mračien sa prispôsobujú aj ľudské telá. Na nohách sa im tvoria medziprstové blany, medzi lopatkami rastú zatiaľ zakrpatené chrbtové plutvy a za ušami sa im otvára koža, v ktorej rastú žiabre. Nikto sa už totiž neoblieka, ani neobúva a ľudské telá si takto zvykajú na takmer neustály kontakt s vodou a vlhkosťou. Poniektorým dokonca namiesto chlpov začínajú rásť šupiny.
Dážď sa z ťažkých mrakov leje tak intenzívne a husto, že sa ľudia naučili žmurkať ušami a chrániť ich tak pred vodou. Preskakujú obrovské kaluže, v ktorých trepú chvostami ryby. Dospelí ich lovia pre obživu, deti do akvárií. Rozmočené vtáky nedokážu vzlietnuť a posedávajú na všetkom, čo pláva na hladine.
Je ťažké vonku pod holým nebom čokoľvek pestovať alebo chovať. Pribúdajú strechy, skleníky, tunely, vodné mlyny. Potápači stihli rozšíriť koryto Hornádu po tom, čo sa voda valila ulicami a siahala až po druhé poschodia panelákov. Ľudia z vyšších poschodí si krátili cestu z bytu šípkou z balkóna do špinavej vody. Nekvalitné, narýchlo postavené budovy však popadali. Polámalo mnohé stromy, dopravné značky, stĺpy, osvetlenie. Na rozvodnenom Hornáde sa rozvíja riečna doprava a občas sa v ňom mihne krokodíl. Aj keď v meste nie je hladina tak vysoká, väčšina áut prestala byť použiteľná a ľudia si začali vyrábať provizórne plavidlá. Vyhľadávajú vyvýšené miesta, kopce, hory, skaly, aby sa aspoň chvíľu mohli poprechádzať bez strachu z prílivovej vlny alebo že by stúpili do toho, čo vyvrhne na povrch kanalizácia.
Pod podjazdom pri gymnáziu plávajú kačky a labute a pozorujú, ako čajky s rybármi lovia obrovské ryby. Mesto pod mostom prenajíma člny a vodné bicykle, aby aspoň takto využili prietrž mračien.
Ľudia nesušia bielizeň na balkónoch, pretože aj na odstavených radiátoroch to ide rýchlejšie. Zároveň šetria vodou a vonku si nosia sprcháče, šampóny, kúpacie čiapky, špongie na umývanie riadu, pracie prášky. V najväčšom lejaku si so sebou berú kyslíkové bomby, aby sa mohli v hustom daždi nadýchnuť. Namiesto psov na vôdzke venčia obrovské slimáky a dážďovky, pretože nemajú srsť, ktorá by im neustále mokla.
Príbytky sú vlhké, cítiť hnilobu z odumretých rastlín a zdochnutých živočíchov a mesto sa pomaly učí s touto situáciu žiť.