V roku 1985 Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo 5. december za Medzinárodný deň dobrovoľníkov. Jeho zmyslom je poďakovanie sa dobrovoľníkom za ich snahu o zvýšenie povedomia v rôznych oblastiach života, ako aj za ich prínos k spoločnosti.
Ja úprimne ďakujem všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa niečomu venujú. Ktorí pomáhajú, realizujú svoje nápady, niečomu sa venujú, robia akcie, zbierky, rôzne aktivity…. . Dobrovoľníkom, ktorí to robia vo voľnom čase, bez nároku na odmeny. Z presvedčenia, aby bol svet o trochu krajší.
Dobrovoľníctvo je o ochote, dobrom srdci a odhodlaní venovať kúsok seba niekomu inému. Pomáhať ľuďom a okoliu nezištne. Tým samozrejme nechcem povedať, že je zlé keď je niekto zamestnaný v nejakej inštitúcii a robí to za mestské peniaze a za svoj plat, ako súčasť svojho povolania. Je to fajn. Iba podotýkam, že to nie je dobrovoľníctvo. Dobrovoľníctvo je o dobrých skutkoch. Kedykoľvek je to potrebné, ale aj z vlastnej iniciatívy. A veľmi ma teší, že aj v našom meste máme mnoho dobrovoľníkov. Ľudí, ktorí nemyslia iba na seba. Patrí im obrovská vďaka a rešpekt. Držím im palce a prajem veľa síl. Aby to nikdy nevzdali.
A je to aj o komunitných projektoch. O veciach, ktoré spolu robia kamaráti či susedia pre iných. Pre svoju ulicu, pre svoje sídlisko, pre mesto. Namiesto sťažovania sa.
A viete čo je super na komunitných projektoch a aktivitách? Že ľudia si viac vážia to, čo spolu urobili. A dávajú na to pozor. Chránia si to. Nehovoriac o dobrom pocite z vykonanej práce a že po nich ostane niečo viditeľné, s čím sa môžu pochváliť kamarátom či rodine. A idú príkladom aj iným.
Takéto aktivity sú o nádeji a o uvedomení, že domov nie sú iba izby a priestor za vchodovými dverami. Domov sú aj ulice, chodníky, cesty, trávniky, ihriská, spoločné priestory… . Môžeme buď nadávať na vládu, na systém, na platenie daní; môžeme nastavovať ruky a čakať čo kto urobí… kto iný tu začne robiť zmeny a kto iný to tu zlepší, alebo sa môžeme aspoň malým kúskom podieľať na niečom peknom, na spolunažívaní. Môžeme urobiť aspoň to, čo je v našich silách, aby to tu bolo lepšie. A čím viac ochotných, uvedomelých a nesebeckých ľudí, tým viac maličkostí sa môže premietnuť do väčšieho celku. Ale chápem, že nie každý má čas, silu, chuť alebo ochotu. Ja som to ešte nevzdal a teší ma, že môžem aspoň trocha prispieť. Aj bez politiky a bez kampaní.
Žije sa ťažko. Je to ťažká doba. A namiesto toho, aby si ľudia pomohli navzájom aspoň tým, čím môžu, tak mnohí radšej nastavujú ruky a čakajú, kto im čo dá. Kto čo pre nich urobí. Mračia sa na seba. Čumia. Denne môžeme vidieť v rôznych maličkostiach, akí sú ľudia k sebe. Napríklad keď niekto vidí, že za ním idete do vchodu a nepodrží vám dvere. Rýchlo sa začne ponáhľať k výťahu, aby v ňom bol sám. Nepočká. Podstatná maličkosť, z ktorých sa skladá spolunažívanie. (keď sa ovšem neponáhľal na WC srať, to sa pochopiť dá 
)
Alebo keď človek nakupuje a niečo mu spadne z regálu, je jednoduchšie to nechať na zemi alebo to kopnúť pod regál, ako to zdvihnúť a položiť tam, odkiaľ to spadlo. Veď, predavačky to pozbierajú. Je to ale takto aj správne? No keď niekomu niečo spadne, popadá z rúk, pošmykne sa…. tak nie je nič ťažké mu pomôcť.
Alebo keď je pred nami auto s nálepkou začiatočníka, tak sa naňho nemusíme lepiť, trúbiť, blikať, ale necháme mu dostatočný priestor, hlavne ak chce zaparkovať.
Alebo keď pred nami niekto stojí pri pokladni, chce zaplatiť, no zistí, že mu pár centov chýba, tak je pekné mu doložiť, ak máme pri sebe drobné navyše. Hlavne ak je to starý človek so sáčkom pečiva a kúskom salámy, alebo malý školák, ktorý si chce kúpiť džúsik v krabičke. Nie na seba čumieť, zazerať, nadávať, krútiť hlavami.
Alebo keď ideme okolo niekoho, kto sedí na lavičke a plače, tak popri ňom môžeme mlčky prejsť, alebo sa mu prihovoriť. Prinajhoršom nás pošle do riti, no možno mu to padne dobre.
A takýchto maličkostí sa nazbiera veľa. Sú všade okolo nás. Stačí si prestať všímať iba seba. Ale mnohí majú svoje životy nastavené na “všetko a všetkých mám v riti”. Ale asi by nechceli, aby mali všetci v riti ich, keď budú potrebovať pomôcť, poradiť, alebo aspoň vypočuť.
Dobré skutky a pekné veci sa nemusia diať iba vo filmoch alebo v dojemných videozostrihoch. Môžeme nimi prispieť aj v reálnom svete. Úplnými maličkosťami. Na to aby sme niekomu urobili radosť a spríjemnili deň, nemusíme robiť veľké veci. A záleží iba na nás, koľko ich bude.
Nie je frajerina na niekoho trúbiť, niekomu nepomôcť, nepozdraviť sa, nepoďakovať, nepodržať dvere, nepočkať, nepopratať po sebe a byť egoista, za každú cenu vo všetkom najlepší a prvý. Frajerina je presný opak. Pomôcť, prispieť, dopriať, podporiť, uznať, rešpektovať. Učí sa to ťažko, ale je to skvelý pocit. Aj niekomu pomôcť, aj pomoc dostať. Tiež sa to učím, aby som sa aspoň trochu priblížil k dobru. A je predo mnou ešte veeeeľmi dlhá cesta. Dokonalý nie som a nikdy nebudem.