Zase prší.
Ľudia stoja balkónom na jazyku, ako tableta antidepresív a pozorujú ťažké mraky nad sídliskom. Kto vie, či odkvapkajú skôr, ako zle vyžmýkané prádlo na šnúre pod oknom. Ešte pár hltov piva, posledné potiahnutie z cigarety a späť k televízoru, ktorý zachraňuje počúrané leto. Nie a nie ho prebaliť do suchého.
Dážď búcha tekutými päsťami do sklenených výplní okien, akoby mu šlo o život, ale nechce ísť ďalej. Dáva najavo, že má vždy navrch, aj keď smutne steká do kanálov, medzi krysie gangy, rozmočené noviny, špaky a výkaly.
Tí, ktorí nemajú retro gumené pršiplášte, ani nekvalitné dáždniky s reklamným logom, si ukrývajú hlavy do kapucní, ako do textilných jaskýň, z ktorých namiesto netopierov vyletujú nadávky. Počasie však nemá uši a koná tak, ako samo uzná za vhodné, aj keď sa mu snažia v predpovedi veštiť z dlane.
Stromy pogujú v rytme vetra aj bez extázy a úderov do gitary. Keď obloha nezaskratuje, tak im možno blesk nezlomí krk, ako ich nebohým súrodencom. Uvidíme v správach.
Autá odkopávajú kaluže na chodníky a tí, ktorí nestihli uskočiť, nadávajú na útok vody, ktorá prišla zboku. Cyklisti sa ponáhľajú s hlavou medzi ramenami, akoby v nich hrala hudba a tešia sa na horúci čaj a keksy. Deti však majú radosť. Skáču do kaluží, ako na trampolínu a práčky sa už tešia na kŕmenie.
Zo zaparkovaných vozidiel si mačky urobili dáždniky a aj keď pod nimi tečie prúd vody, tak im nezateká do topánok a kožuch sa otrasie. Snáď nezareve motor a nebudú sa musieť vzdať plechového útočiska. Nikomu sa ale nechce šoférovať a pozorovať, ako mu stierače krájajú cestu na plátky.
Snáď nepríde búrka a hrom nezreve tak nahlas, až sa elektrina poserie a zabudne dýchať. Nech môžem aspoň čumieť na monitor a nabíjať telefón.