Bol človek ako ostatní. Mal všetky prejavy života, ktoré ho robili živou bytosťou so svojimi potrebami, túžbami, náladami, bolesťami, radosťami, starosťami, výhrami aj prehrami. Na jednej strane bral svoje postihnutie ako prehru, no uvedomoval si aj to, čoho sa mu dostalo. Závidel zdravým ľuďom, že mohli športovať, chodiť na túry, naháňať dievčatá; že majú množstvo zážitkov, či už s priateľmi alebo partnermi. No zároveň nechápal, že mnohí ľudia so svojim zdravím hazardujú, nevážia si svoje telo, plytvajú talentom alebo ho nerozvíjajú a sú k sebe zlí. On však bol k sebe a svojmu stavu úprimný a vďačný za všetko, čoho sa mu dostalo. Všetko to, čo iní berú ako maličkosť. Malichernosť. Mohli mu závidieť lásku a starostlivosť rodiny, intelekt, vnímavosť, ohľaduplnosť, umelecké cítenie. Bol vďačný, keď mohol naživo vidieť futbalový zápas, keď ho mal kto vziať do kina, do divadla, do galérie, keď si mohol vypočuť obľúbenú hudobnú skupinu, keď mohol písať básne a príbehy. A bol rád za svet myšlienok a fantázie. Pretože tam bol slobodný, s obrovskými krídlami, ktoré ho vyniesli vysoko nad bežný ťaživý svet. V jeho poézii sa odzrkadľovala bolesť a smútok, ale aj nádej, láskavosť a vďaka. Muselo to von, aj ako terapia, aj ako výkrik do sveta “TU SOM! TÚŽIM! CÍTIM! POTREBUJEM!”
To, že sa na svet díval z invalidného vozíka neznamenalo, že videl málo. Aj keď všetci ostatní mali hlavy vyššie, na vzpriamených telách. No hlavy častokrát nevyužité, plné zloby, zákernosti a všetkých tých ľudských vlastností, kvôli ktorým medzi ľuďmi existuje sklamanie, smútok, klamstvo, nevera. A kým sa všetci niekam ponáhľali, on mal viac času premýšľať nad samotným bytím. Kým iní brali vzťahy, či už partnerské, rodinné alebo priateľské, ako samozrejmosť, on vďačil za každý úsmev, za každé pohladenie, za každé podanie ruky, aj keď chápal, že poniektorí nevedia, ako sa k nemu správať. Ako sa ho dotknúť a ako mu podať ruku, aby mu náhodou neublížili. Aby to neurobili nesprávne. A či vôbec smú. Kým iní naháňali majetky, veľké domy, drahé autá, šperky, milostné zážitky, jemu stačilo zázemie svojej izby. Tým najvzácnejším šperkom mu bola milovaná a milujúca rodina. A stovky sexuálnych partneriek? Načo by mu boli? Na jednu noc? Keď vždy ráno odídu a prestanú sa o toho druhého zaujímať? On túžil po láske, porozumení, zdieľaní života so spriaznenou dušou. Po dotyku, ktorý lieči samotu, pretože človek je tvor spoločenský a potrebuje dotyk iného človeka. Pretože je to o šťastí, o nádeji, o pozornosti, o záujme a o pocite opory, ktorá je viac, než nejaká barla, invalidný vozík alebo lôžko. A on v sebe schovával toľko dobra, nehy, lásky a porozumenia, ktoré dúfal, že raz niekomu odovzdá, ako kyticu kvetov, ku ktorej keď si niekto privonia, tak bude vedieť, že je v jeho živote správne.
A je to práve tá nádej, ktorá človeka drží pri živote a dodáva mu silu zotrvať, napriek všetkým prekážkam a nepriazni osudu. Pretože dopriate môže byť každému. Zdravému aj chorému. Vysokému aj nízkemu. Aj mladému, aj starému. Aj bohatému, aj chudobnému. Aj šťastlivcovi, aj smoliarovi. Aj plešatému, krivému, zjazvenému, abstinujúcemu, pehavému, so zlým prospechom či minulosťou.