Tak som späť z dovolenky na Cypre. A bola to veľká paráda, v dobrej spoločnosti. Opíšem svoje pocity a dojmy z tejto štvorčlennej chlapskej výpravy do Ayia Napa.
Všetkému predchádzali reči v štýle “čo keby sme šli niekam k moru na dovolenku?” Najprv len také občasné zvolanie pri pive, až kým sa z toho nestala hlavná téma. Poďme teda. A keďže nikto zo štvorice ja, Zajo, Marcin a Viktor nie sme veľmi skúsení cestovatelia a nemáme prehľad, kde sa oplatí ísť, ako hľadať lacné letenky a ubytovanie, tak sme požiadali o pomoc Aničku, ktorá skúsenou cestovateľkou je. Sadli sme spolu do kaviarne s tým, že niekam proste chceme ísť, no nevieme konkrétne kam. Že by sme mohli niečo vybrať spoločne. Nakoniec sme vybrali Cyprus. Výhodné letenky, ubytovanie, dobré recenzie. A let iba necelé tri hodiny. Strašne nerád lietam a najradšej by som tam šiel vlakom alebo autom 😀 Snáď ale nepoletíme s nejakým smoliarom, ktorého čaká smrť v lietadle.
Kúpili sme letenky, zaplatili ubytovanie, vybavili parkovisko na letisku v Budapešti. Všetko za celkom fajn ceny. A už sme len čakali. Vo mne sa stupňovala cestovná horúčka a myšlienky na letecké katastrofy. Škoda, že stále nevymysleli lietadlo s gumeným trupom, ktoré keď spadne na zem, tak sa odrazí späť do výšky a bude sa odrážať tak dlho, až kým bezpečne nezastane. Alebo lietadlo, ktoré v prípade poruchy motora začne mávať krídlami a vylezie z neho obrovský padák, ktorý udrží celú mašinu. Hľadal som články o leteckých katastrofách, aby som zistil, či niekto niekedy prežil pád lietadla a aké stroje najčastejšie padajú. Ale nakoniec som si povedal, že aspoň neumriem sám. Dohodli sme sa, že si pred cestou vypijeme, aby sme zvládli tú nervozitu a let. Ja som letel už viackrát predtým a najdlhšie 13 hodín do Ameriky. Už vtedy som si povedal, že nikdy viac nevleziem do lietadla. No bolo to tu zas.
Prišiel deň odchodu. Pred cestou sme si ešte dali pivo a poldeci. Okrem šoféra samozrejme. Aj do auta sme si kúpili nejaké to “páľenô” a vyrazili sme autom na letisko do Budapešti. Ako sa ukázalo, tak s riadnym predstihom. Na letisku sme sa totiž pár hodín ponevierali ako mátohy hore dole. Všetko bolo zatvorené, pretože bolo skoro ráno. Nemali sme kde kúpiť ani vodu, ani jedlo. Nič. Chvíľu sme ležali na zemi, chvíľu sa prechádzali. Nakoniec sme sa dočkali, prešli všetky ceremónie a sedeli v lietadle. Kontroloval som všetky škáry, nity, spoje, povrchy, farby, tvary, zvuky, či je všetko v poriadku 😀 Či z lietadla nič netečie, či sa z neho nedymí, či nestojí našikmo. Či nie je pilot primladý a neskúsený alebo či nie je pristarý a netrafí ho vo vzduchu šľak 😀 Našťastie let bol hladký a záverečné oblúky pred pristátim boli parádne. Aj motor bežal plynulo, bez zmien zvuku 😀
Vyšli sme z lietadla a vnorili sa do vlhkého horúceho cyperského vzduchu. Tešil som sa na more. Ale aj na oddych po ceste, na sprchu, na jedlo a pitie. Odvoz na apartmány sme už mali vybavení, takže sme vyšli pred budovu a zastavila pri nás limuzína. Predĺžená verzia mercedesu. Pripadali sme si ako nejaké filmové hviezdy, no to opadlo, keď sme zistili, že tie taxi limuzíny jazdia bežne po celom ostrove. Cestou som si všimol množstvo skleníkov, že je tam málo zelene a že sa tam dosť stavia. Ale aj opustené domy. Slnkom vyťahanú krajinu.
Ubytovanie bolo parádne. Mali sme dva apartmány, takže v každom sme boli dvaja. Hneď sme sa šli vysrať a osprchovať. Prezliekli sme sa a vyrazili sa najesť do najbližšej reštaurácie, ktorá nám padla do oka. Ešte že chlapci vedeli aspoň trocha po anglicky. Ja by som sa nedohovoril vôbec. Dali sme si takéto parádne anglické raňajky a chutný miešaný drink. Majiteľ podniku nás zakaždým, keď sme tam prišli na jedlo alebo na kávu, zdravil “Helou máj frénd”. Porcie boli veľké. Celkovo, všade kde sme sa boli najesť, boli prekvapivo veľké porcie. Kopa požičovní na štvorkolky, buginy atď…. Tie sa nahusto premávali ulicami. Spolu s množstvom taxíkov – dlhých limuzín. Aby som nezabudol, na Cypre sa jazdí vľavo. Bol to zvláštny pocit. Každý, kto sedel vpredu vedľa šoféra, v zákrutách inštinktívne zo strachu stúpal do prázdna na brzdu 😀
Po jedle šup najkratšou cestou na pláž vidieť konečne more. Namočiť sa. Cestou sme však videli množstvo odpadkov, čo ma trocha znechutilo. Odpadky boli aj na pláži. Breh bol akoby zo sopečnej vyvreniny. Ostré kamene, v brehu diery, v ktorých stála voda ako vo vani a šmýkalo sa. No nohy sme si namočili. Rozhodli sme sa ísť hľadať peknú piesočnú pláž. Mali sme tip na Nissi Beach. Kúsok cesty sme prešli pešo, no rozhodli sme sa vziať taxíka. Ten sme si potom brali každý deň na pláž, aj z pláže. Každá cesta 10 euro, takže denne 20e na taxík, čo bolo pre štyroch ľudí znesiteľné.
Už som za tie roky aj zabudol, ako veľmi je morská voda slaná. Určite k jej slanosti prispievajú dovolenkári močom, pretože ryby také veľké mechúre nemajú 😀 Zároveň som bol veľmi rád, že tam nebol skoro žiadny hmyz. To by ma porazilo a bol by som celú dovolenku v strehu.
Nissi beach bola fakt nádherná. Čistá voda, piesok. Ja som najprv nemal v pláne ísť do vody, ani sa opaľovať. Nikdy som sa neopaľoval a do mora som v minulosti šiel maximálne po kolená. Trauma z filmu Čeľuste 😀 Nakoniec som však do vody šiel, no opaľovacím krémom som mal natreté iba ruky. A tak som sa hneď prvý deň krásne spálil, až som mal celý trup posiaty vyrážkami. Aspoň, že to neboli opičie kiahne, ani syfilis 😀 Na spálení sa na slnku je najhoršie to, že si to všimnete až doma. A tak som sa celý deň kúpal v mori, prechádzal sa po pláži a slnko ma pekne grilovalo. Aspoň, že som si občas natiahol tielko, keď som sa šiel prejsť niekam ďalej. A kúsok ďalej ako sme boli rozložení, som našiel parádny bar na pláži, na ktorom bola diskotéka už od 12:00. Parádna hudba, pitie, promenáda v plavkách. Zavolal som ostatných a liali sme do seba Long Island Iced Tea. Vlastne, Long Island sme pili každý deň. Na hektolitre. K tomu každý deň nejaká fľaša na izbe.
Bolo strašné, keď som prvý deň videl, ako som sa spálil. Štípalo to, svrbelo. Nevedel som, ako si mám ľahnúť a pri každom pretočení sa v posteli som myslel, že zo mňa zlezie koža.
Ďalší deň som sa natrel celý a vyrazili sme opäť taxíkom na pláž. Každý deň to bolo takto. Dorazili sme a chlapci mi odporúčali, aby som sa nevyzliekal a neliezol do vody. Lenže ja som do vody aj tak šiel. Mimo ľudí, na takom odľahlom mieste som si sadol na útes a nechal sa obmývať morskou vodou. Myslel som, že mi to tá slaná voda vydezinfikuje. 😀 Aj som sa vyzliekol a chytil som krásnu fialovú farbu. Bolelo to ako sviň a v noci ma na chvíľu chytila taká zimnica, akoby som oblizol elektrickú zásuvku.
Paráda bola, že som k tomu spáleniu chytil aj vlka. Zajo mi poradil, že si mám z plaviek vytrhnúť tú sieťku. A tak som to ja blbec urobil. Až potom som zistil, načo tam tá sieťka bola. Aby sa na mňa mokré plavky nelepili a neliezli mi do riti.
Takže pláž paráda, aj pitie, aj zábava, aj more. Apartmány sme mali rovno pod ulicou zábavy, takže nám do izieb hudba dunela až do rána. Je ťažké tú ulicu opísať. Jedna diskotéka vedľa druhej. Hromada podnikov vedľa seba a do každého vás niekto volá. Rozdávajú vám letáky, ťahajú vás dnu, až máte pocit, že ste na Václaváku a každý vás chce ojebať a stiahnuť z peňazí. A tak sme si urobili “tour de bar” 😀 Opili sa, zabavili, zasmiali. Každý deň. Každý večer. Viktor ukázal, že zvracať sa dá aj počas chôdze, bez upozornenia, bez prípravy. Ide, natiahne krk, hodí šabľu a pokračuje. Ale zvratky tam boli všade, takže nikto tomu nevenoval pozornosť. Proste, ulička zábavy so všetkým, čo k tomu patrí. A keď myslím všetko, tak naozaj všetko.
Chlapci asi čakali, že zbalia aj nejaké exotické dievčatá, no až neskôr im došlo, že oni nie sú exotickí a zaujímaví pre tie dievčatá 😀 Viktor ešte na letisku čakal, či náhodou za ním nepribehne nejaká pekná černoška. Ako v romantickom filme. Zastavia lietadlo, ona vbehne dnu a vyzná mu lásku s tým, že naňho na Cypre čakala dlhé roky. Že on je ten pravý, aj keď ho nikdy nevidela 😀 A oddá sa mu priamo na sedačke. Striptíz, predohra, všetko.
Jeden deň sme sa vybrali aj na Tureckú stranu, aj keď bez Marcina. Ten potreboval vyspať predošlý deň. A tak sme so Zajom a Viktorom vyrazili taxíkom k Tureckej hranici. Tam nám skontrolovali občianky a zavolali nám turecký taxík. Ten nás odviezol do Famagusta. Mesto duchov. Pozreli sme si tam pamiatky, staré budovy, hradby. Prišlo mi, že sa tam o to vôbec nestarajú. Veľa odpadkov, bordelu. Zdalo sa mi to zanedbané. Zašli sme aj na jedlo a opäť obrovská porcia. Nikto sme nevládali dojesť. A za fajn cenu. Ale celkovo sa mi tam tá krajina zdala vyprahnutá, akoby spálená vyťahaná od slnka. Ale poviem vám, že by som tam ostal žiť.
Sedem nocí dovolenky celkom stačilo. Zbehlo to aj nezbehlo. Užili sme si to. Čakala nás však ešte cesta nazad. A opäť lietadlo. Tentokrát sa pristávanie neobišlo bez turbulencií. Celkom silných. Skorom som začal veriť v Boha a modliť sa. Ale všetko dobre dopadlo a už som doma, ležím v posteli unavený a píšem tento príspevok, aby som vás trocha pobavil.