Boli letné prázdniny a ja som z nich ako stredoškolák trávil jeden mesiac na platenej praxi v kuchyni nemenovanej reštaurácie. A mnohí ľudia sa boja v lete šalátov, majonéz, vajíčok, skladovania. Kvôli salmonelóze. Nechcú presedieť leto na záchode. Ja som ho však takto presedel a ani neviem, čo bolo príčinou. Proste to zrazu zo mňa začalo striekať. Ale poďme od začiatku.
Možno to nie je vhodné čítanie pre jemné citlivé povahy.
Prišiel som domov z praxe a cítil som sa zle. V bruchu ma zatiaľ nekrútilo, no chytila ma strašná zimnica. A ako som tak ležal pod perinou a triasol sa, mi v tele začali vnútornosti tancovať break dance. Vyskočil som a utekal chodbou na WC, lenže som tam ani nedobehol a aj som zvracal, aj som sral. Proste naraz na dva konce. Potom to už bolo iba o sraní, no každých 5 minút. Nechápal som, kde sa vo mne ešte berie toľko vody. Pretože to ani nebolo o hovne. Šiel som k doktorke, aby sme vylúčili salmonelózu. Tá usúdila, že mi urobí výter. Vybrala tú dlhú paličku z obalu a myslel som, že si to urobím sám. No sestrička povedala aby som si stiahol gate a prehol sa. A zapichla mi ju tam.
Poslali ma na infekčné do Krompách a tam mali posúdiť, či ma nechajú v nemocnici, alebo nie. Nechali. Ľahol som do postele, napojili ma na infúziu a čakal som, kedy to na mňa zase príde, aby som mohol zavolať sestričku, že mi treba na WC. Museli ma chodiť každú chvíľu odpojiť od infúzie. Našťastie ostatné postele na izbe boli prázdne. Bol som sám. Celkovo, vyzeralo to akoby celá chodba bola prázdna. A WC bolo na chodbe. Bál som sa pustiť to naplno, aby sa prdy neozývali chodbou ako kanonáda. A tak som počas toho schválne kašľal, aby som prehlušil zvuky zdola. Predpokladám, že sa to chodbou nieslo ako tuberákova streľba zo samopalu.
Prišla druhá noc a bolo okolo desať hodín, keď sa na izbe otvorili dvere. Priviedli ďalšieho pacienta. Mladého chlapca až z Vrbového. A ten behal na WC každé 3 minúty. Takže mal o dve minúty kratšie intervaly, než ja. A keď som počul, ako bez zábran strieľa on, tak som sa osmelil aj ja. Prišla ďalšia noc a zobudil som sa na to, že môj spolupacient serie. Lenže v spánku. Fuj.
Keď sa zobudil, zavolal sestričku a tá keď ho odkryla a videla, čo sa tam odohralo, tak musela byť zhrozená. Ja som bol. Akoby pod perinou vybuchla fľaša francúzskej horčice. Bola na pyžame, obliečkach, na stene. Chlapca zobrali preč, pretože zistili, že má salmonelózu. Chvíľu na to, už neviem koľko to bolo, priviedli na izbu dvoch ďalších, ktorí sa otrávili niekde v Slovenskom raji vodou. Obaja šli skrútení, zrejme kvôli kŕčom v bruchu a zimnici. Triaslo ich ako na majstrovstvách sveta v Electric boogie. Všímal som si toho, ktorého som z videnia poznal. Zlomený v páse si sadol na posteľ, veľmi pomalými pohybmi odkryl perinu a ľahol si. V peknom novom pyžame. Vtom do miestnosti vbehla sestrička a skríkla “Ježiši kriste, vy ste si tam ľahli? Ešte sme nestihli prezliecť periny” A keď ho odkryla, tak to vyzeralo, akoby sa posral aj on. A tomu sa dámy a páni hovorí – vkĺznuť do postele.
Odkrútil som si tam skoro dva týždne a bola to nakoniec celkom sranda. Zaujímavé rozhovory, do toho čakanie na raňajky, obed a večeru a stále menej časté odbehovanie na WC. Nič som tam nenafotil ani nenahral, pretože mobily s farebným displejom a fotoaparátom boli vecou budúcnosti. Aj youtube, facebook, instagram. Ešte dobre, že existovali knihy, rádiá a walkmany.