Sedí oproti vám a nevidíte, že možno tiež zvádza boj. Že tiež trpí a má jazvy, zlomeniny a bolesti. No v sebe. Pretože tam, kde trpí duša, srdce, psychika, nevidieť barle, obväzy, vozíky ani infúzie. Napriek tomu si to človek so sebou nesie všade. Mnohí s tým zaspávajú, ráno sa budia, pozerajú do zrkadla, majú vzťahy, rodiny, priateľstvá, prácu…., a niekde v ich útrobách možno sedí temná bytosť a pomaly ich požiera. Mnohí to určite poznáte. A viete, že sa o tom rozpráva ťažko.
Mnoho ľudí je chorých, aj keď to nevidíme a možno o tom ani nevieme. No nesú si to v sebe. A nikdy nie je hanba vyhľadať pomoc. Navštíviť odborníka. Hovoriť o tom nahlas. Druhá vec je, že taktiež do toho treba dať maximum a nespoliehať sa na zázrak, alebo že lieky sú všetko, čo sa dá urobiť na ozdravenie mysle. Ak samozrejme nejde o nejaké extrémne prípady, pri ktorých ma desí už len tá predstava. Pretože neexistujú iba nejaké ľahké depresie, ale oveľa vážnejšie ochorenia. Áno, depresia je tiež choroba. Nie taký ten stav, že vám je občas smutno atď…. Ale pocit, keď je depresia ako cudzí, obrovský, čierny pes, dívajúcu sa na vás spod stola prenikavým pohľadom a vycerenými zubami, ako sa snažíte pochutnať si na vlastnom živote. Nečaká však, kým mu z tanierov hodíte kosti a zvyšok jedla. Vrčí na vás, pretože chce viac. Odhryznúť si poriadny kus z toho, čo vám chutí najviac a hneď to tam pri vás aj vysrať. Nádej, sebadôveru, odvahu a chuť žiť.
Ale nie som odborník. Dívam sa na to iba zo svojho pohľadu a tak o tom aj píšem. Zo svojho uhla pohľadu. Môžem sa v tom všetkom mýliť. No videl som všelijaké smutné prípady a taktiež prežívam v hlave svoje vlastné peklo. A tiež som vyhľadal pomoc. Niekoľkokrát. Keď toho bolo veľa. Keď som sa začal strácať a hrozili nepekné veci, ktoré som nedokázal ovplyvniť. Všetky tie výbuchy, vtieravé myšlienky, nespavosť, agresivita … . Akoby som to ani nebol ja. Brodil som sa v tom sám, keď som pôsobil mimo SNV. Aj preto som rád, že som sa vrátil domov a mal sa o koho oprieť. Aj keď niekedy dobre padne rozprávať sa s odborníkom či s cudzím človekom. Nikdy neviete, kto vám dá potrebné odpovede. Nejaký dielik do životnej mozaiky. Nie vždy pomôže priateľ alebo rodina. Občas to naozaj chce odborníka. Hlavne ak začnete mať pocit, že prichádzate o zdravý rozum. A je hrozná s niekým takým chodiť a bývať; milovať niekoho, kto je vážne chorý, keď sa oňho bojíte, alebo keď sa začnete báť jeho. No nie každému dokážeme pomôcť a je ťažké odhadnúť tú hranicu, kedy pomáhame a kedy to už ťahá ku dnu aj nás.
Nie vždy vidíme tie volania o pomoc. Pretože mnohí sa schovávajú za úsmev klauna, alebo im pomáha pravidelné užívanie liekov. Aby vôbec mohli chodiť medzi ľudí, sedieť s kamarátmi na káve, ísť na výlet, mať vzťah, rodinu. Možno aj teraz, keď čítate tento text, tak oproti vám sedí niekto o kom neviete, že sa lieči, že chodí pravidelne na terapie, koľkí ľudia sa mu otočili chrbtom kvôli jeho problému, že má paranoje, rozdvojenú osobnosť, poruchy osobnosti, má preludy, nespí, pľuje doma na zrkadlo, nenávidí sa, reže si telo…. . Nevieme, kto má za sebou aký príbeh, pretože ten životný príbeh majú mnohí komplikovanejší práve o rôzne poruchy, choroby a problémy, za ktoré možno ani nemôžu. Tie tiky, zmeny nálad, divné chovanie a vyjadrovanie môže byť niečo, s čím ten človek bojuje a nejde sa toho zbaviť lusknutím prsta. A už vôbec to nie je na smiech, alebo na zhadzovanie takéhoto človeka. Pretože si to určite nevybral dobrovoľne.