Nepotrebujem delenie na nejaké tábory a iba z princípu v našom meste proti sebe bojovať. Stačí mi pravda. Bohužiaľ pre mnohých je pravda komoditou, z ktorej si vyrábajú falošné šperky a nosia ich ostatným na obdiv. A to ma veľmi mrzí. Hlavne ak to sú ľudia, ktorí majú v rukách a vo svojich rozhodnutiach blaho mesta a občanov. Mrzí ma, keď niekto poprie nejaké vyjadrenie, keď poprie, že sme sa stretli, že sme sa o niečom rozprávali, že sa niečo stalo. A napríklad také screenshoty zverejňovať nesmiete bez súhlasu toho druhého. A tak mnohé ostáva iba pri slovách a hádkach. Pravda je pritom niečo oslobodzujúce. Nemusíte sa potom sústrediť na to, čo ste komu povedali alebo ako ste sa vyjadrili, pretože si za tým stojíte. Aj keď máte právo zmeniť názor. To ale nie je klamstvo. Klamstvo je vedomé konanie. Na rozdiel od toho, že sa môžeme v niečom mýliť, alebo niekomu nevedome ukrivdiť. Potom je správne sa ospravedlniť. Tiež som sa v niektorých veciach mýlil, alebo som bol oklamaný a na tom som staval, alebo som niekomu ukrivdil. No ospravedlnil som sa, ak som si bol vedomý svojej chyby.
Ale každý človek niekedy klamal. Aj ja. Nie tu, na tejto stránke, ale v živote sa to párkrát stalo, či už zo strachu, alebo som potreboval na pravdu a obhajobu svojich skutkov viac času. Možno to poznáte. A aj samotná pravda sa dá povedať buď slušne, šetrne, alebo sa dá škodoradostne hodiť do ksichtu. Ak je to tá nepríjemná, pichľavá pravda, ktorou chceme zároveň ublížiť, zosmiešniť, uľaviť sebe a ponížiť toho druhého. Proste, existujú rôzne situácie.
Najhoršie je, keď vám niekto klame napriek tomu, že už pravdu poznáte. A už si iba vychutnávate to, do čoho to svoje klamstvo zaobalí. Klamstvo je vrah vzťahov, kamarátstiev, duševnej pohody a dobrého mena. A je škoda, keď sa niekto nezastane pravdy iba z princípu. Alebo kvôli osobným nesympatiám či starým sporom. Automaticky veríme členom rodiny, kamarátom, partnerom a ihneď sa ich zastávame. Z princípu. Tak ako veríme radšej niekomu, kto je nám sympatický, kto má podobný štýl ako my a podľa toho, čo lepšie znie. Čo je ako odprezentované. Lenže existuje viera, existuje domnienka, existuje názor, dohad, pravda, fakt. Napríklad – o tom, že je Bratislava hlavným mestom Slovenska netreba diskutovať, lebo to nie je ani dohad, ani názor, ani domnienka. Je to proste fakt. Na rozdiel od toho, keď niekto ako jedinú záruku ponúka svoje slovo. Na dôvere treba pracovať a potom áno – vtedy si človek zaslúži, aby sa verilo jeho slovu. Tiež sa na tej dôveryhodnosti snažím pracovať. Snáď sa mi to darí aspoň trochu.
Ale viete ako je to častokrát s pravdou?
Dôležité je vnímať aj argumenty. No mnohokrát je to s pravdou tak, že žena automaticky verí žene, iba preto že je žena. Chlap chlapovi, alebo chlap žene, ak ho fyzicky priťahuje. Alebo štýl štýlu, kamarát kamarátovi, členovia rodiny navzájom… . A ľudia radi veria tomu, kto sa vykresľuje ako obeť a že mu je krivdené. Lebo ľudia sa radi niekoho zastávajú.
A ako som hore spomínal, nestojím o delenie sa na nejaké tábory. Pretože aj keď sme s niekým mali spory, hádky a šlo o veci pracovné, nie súkromné, tak si vieme spolu sadnúť aj k pivu a baviť sa o úplne iných veciach. Aj s poniektorými poslancami, aj s úradníkmi. Mnohokrát som mal naťahovačky ohľadom politiky a pracovných vecí. No v súkromí si vieme popriať na nový rok, pozvať sa na pivo, podať ruku. Tak ako po každej politickej diskusii si správni politici vedia podať ruku. Nie z toho robiť osobnú, 24 hodinovú nonstop nenávisť. Ale ľudia radi sledujú cudzie hádky a cudzie spory, radi sa do toho montujú, komentujú to alebo sa zastávajú jednej alebo druhej strany, napriek tomu, že netušia o čo ide a nepoznajú zákulisie sporu.