NOVOVESKÉ HISTORKY: CHUŤ ŽELEZA

Rád sa díval do vystrašených očí, keď niekomu žmýkal krk, ako kus mokrej bielizne. Bol to opojný pocit nadradenosti a víťazstva. Počas tých násilníckych rokov zistil, že človek kričí ináč od bolesti a ináč od strachu. Skúmal to, ako keď someliér degustuje novú odrodu vína. 

Presne si pamätal na tú chvíľu, kedy to všetko začalo. Bol ešte primladý, ale výnimočný vo svojej všímavosti. Bezpečne sa pridržiaval okraja bazéna termálneho kúpaliska v Tornali a pozoroval ľudí vo vode, ale aj tých, ktorí sa rozhodli ostať na brehu a nechať si nekompromisne slnkom páliť telá, ako kus ryby na rozohriatej panvici. Kto vie, ako dlho by museli byť vystavení tej letnej horúčave, aby im mäso pokrývala chrumkavá koža, ako na čerstvo servírovanom kuracom stehne. Vždy pri tom pohľade vyhladol, aj keď netušil, ako chutí ľudské mäso. So správnou prípravou by to určite mohla byť delikatesa. Ako napríklad vnútorná strana mladých stehien dievčiny, ktorá zrejme precenila svoje sily a v prihlbokej vode sa snažila chaotickým kopaním a mávaním rúk udržať na hladine. Aspoň hlavu a ústa, ktorými už určite putovala dávka mineralizovanej vody verejnej vane do hrdla, odmietajúceho vydať svetu volanie o pomoc. Vyzeralo to, akoby pod vodou šliapala na schod a následne z neho zoskakovala. Bol od nej dostatočne ďaleko, aby sa jej pokúsil pomôcť a zároveň príjemne blízko na to, aby mohol dôkladne študovať jej vystrašenú tvár. Nik iný si ju spočiatku nevšimol a tak mal dostatok času kochať sa tým pohľadom. Dívala sa naňho očami odsúdenca na trest smrti, s hlavou násilne uloženou na klát a čakajúcou na kontakt krku so sekerou. Grimasa hrôzy sa striedala s náznakmi nemej prosby o záchranu, až kým jej na tvári nezačal nabiehať výraz zmierenia sa s tým, že je koniec. Aj keď len na sekundu, ale bol tam. A tesne po tom, ako ju zhltla voda, sa vynorila v rukách horlivého záchrancu. Tým záchrancom mohol byť pokojne aj on, keby nebol vtedy ešte primladým a neskúseným plavcom. Každopádne to bol fascinujúci zážitok.

Spočiatku mu bolo akékoľvek násilie cudzie, no s prvým úderom sa to všetko začalo. S tvárami vyplašených obetí sa mu vrátil zážitok z detstva, kedy prvýkrát videl takýto výraz v očiach. Nefalšovaný strach, ktorý nedokáže napodobniť ani ten najlepší herec. Chcel si toho pohľadu dopriať čo najviac a každý možný deň. No aktivita a odpor zo strany protivníkov, ktorých si k násiliu vyberal, bol často prisilný a tak musel pritlačiť aj on. Niektorí boli slabší a niektorí silnejší, rýchlejší, obratnejší. Na jeho strane však bola zlosť a ochota ublížiť. A tak tiekla krv, trhali sa hlasivky a praskali kosti. 

Nevedel odkiaľ sa v ňom nabralo toľko zla, keďže odjakživa nemal rád násilie, no bolo to príjemné, neopísateľné, keď v momentoch úderov cítil krehkosť kostí, poddajnosť nosov, zraniteľnosť kože. Netušil, že je brucho tak pružné, keď sa doňho kope z celej sily špičkou pevnej obuvi. Že krv má inú farbu a hustotu, keď tečie z rozbitej hlavy, zlomeného nosa, alebo zárezu do mäsa. Prekvapilo ho, ako rýchlo si po kope do rozkroku dokáže človek kľaknúť. Ako ľahko sa dajú vyrvať dredy z feťáckej hlavy a že ten zvuk je ako odtrhnúť zo stromu jablko. Ako jednoducho sa dá noha zlomiť na troch miestach naraz.  Že je komické dívať sa na to, ako človek uteká s prerezanými chodidlami po štrku. Že pri kontakte kože s vriacou vodou človek dokáže kričať v takých výškach, že by vyhral nejednu spevácku súťaž. Že po hlave sa dá dupať bez toho, aby lebka povolila. Nebolo to obyčajné násilie, ako keď sa dvaja pobijú na ulici alebo v bare. Vyhľadával možnosť ublížiť a to aj keď sa ten druhý bránil nožom alebo chcel vytiahnuť zbraň. To zlo v očiach a medzi stenami lebky bolo akoby magické a dodávalo mu nadprirodzenú moc. Aj keď si to iba myslel. 

Bolo ako droga, sledovať oči plné obáv a bolesti. Všimol si, že výkriky strachu znejú ináč, ako tie od bolesti. Už nevedel, čo je správne a čo nie; čo je realita a čo len predstava. Až kým neprišiel koniec. Systém má totiž svoje páky a taktiež dokáže trestať, aj keď nie násilím. Systém si vezme slobodu a odkrojí trochu času každému, kto je nepoučiteľný, alebo sa nechá chytiť . A bolo to ako hladovka. Ako vzdať sa obľúbeného jedla. 


….


Vrátil sa domov. Prešlo pár mesiacov, počas ktorých sa snažil maximálne možne obmedziť stretnutia s ľuďmi, verejné zhromaždenia, bary, diskotéky, nákupné strediská. Azyl našiel u rodičov, ktorí nikdy nepoznali detailné dôvody jeho trestu, ale ochotne mu poskytli útočisko. Dokonca sa mu podarilo nájsť si turnusovú prácu na stavbe, čo znamenalo mať čistú hlavu. A bolo to fajn. 

Vychladol kvôli rodine, kvôli budúcnosti, kvôli sebe. Tá nenávisť voči ľuďom v ňom však stále tlela, ako zlovestná hromada výbušniny, čakajúca na iskru. 

Keď po dlhej dobe stretol jedného zo svojich kamarátov z detstva, bolo to príjemné. Necítil odpor, ani nenávisť, akú prechovával k ostatným ľuďom a ku všetkým ostatným živým bytostiam. Bolo to stretnutie spečatené pevným a úprimným podaním ruky, sprevádzaným spokojným úsmevom. Kamarát ho hneď pozval na večer, keď skončí v práci, do svojej novootvorenej prevádzky – malého, útulného baru na okraji mesta. Neodmietol a podvečer už stál lakťami opretý o barový pult, s pivom v ruke. Chcel mu ukázať všetky priestory podniku, ktorý obsahoval aj veľké zázemie a sklad. Celkom v rohu starého zatuchnutého, tmavého skladu, plného sčernetých pavučín, boli úzke kamenné schody, vedúce do pivničných priestorov, ktoré sa zdali tak hlboko, akoby to bola brána do samotného pekla. Na jeho prekvapenie bola pivnica na rozdiel od skladu čistá, zametená, vymaľovaná, s veľkou kovovou posteľou v strede a ťažkou starožitnou skriňou, opierajúcou sa o stenu. Dejisko sexuálnych orgií. Kamarát ho so širokým úsmevom na tvári oboznámil s rôznymi detailmi činností, ktoré sa tam odohrávali a ešte odohrajú. Akoby rozprával o nejakej celkom bežnej veci, ktorú robia všetci ľudia a preto nemajú dôvod sa nad tým pozastavovať. Ale preňho to bolo niečo nové. Cítil sa, akoby bol v pasci. Akoby sa mu nad hlavou začal hýbať strop a nebezpečne sa približovať, až kým by ho nerozpučil o kamennú dlažbu. Ale pozvanie na najbližšiu erotickú party neprepočul. 

Neznášal leto, slnko, horúčavy, spotené oblečenie a hmyz. Bolo preto osviežujúce, keď opäť schádzal dolu úzkymi schodmi a ani mu nevadil víriaci prach, obaľujúci mu tvár, akoby ju zaboril do presušenej zeminy. Ten chládok bol životodarný. Vo svete je toľko zvrhlosti a odpornosti, že až príliš veľa ľudí je namočených v rôznych svinstvách a váľajú sa v nich, ako prasatá, ktoré si myslia, že svojou špinou ohúria ostatných. Lenže človeka, ktorý bol buď sám tou špinou, alebo ju vytváral, nebolo možné prekvapiť. Takže vznikali neustále nové možnosti a príležitosti namočiť sa do niečoho nového a nasiaknuť novým smradom tak fascinujúco, že chuť zmyť zo seba to bahno mizla každým ďalším dňom, hlbšie a hlbšie zabárajúcom človeka do sračiek. A ani jeho neprekvapilo to, čo videl, aj keď sa mu sexuálne násilie a neprirodzene zverské praktiky hnusili. Na posteli ležalo o kovové čelo pripútané celkom nahé, zvíjajúce sa mladučké telo dievčaťa, s previazanými očami a vedľa nej stál usmievajúci sa znovuobjavený kamarát z detstva. Tváril sa, akoby objavil nový kontinent a všetci by z neho mali padnúť na zadok. On však ale peklo poznal. Aspoň jeho pozemskú časť, ktorú tvorili trýznené, chvejúce sa telá. Nikdy však so sexuálnym podtextom. Kamarát ho posunkom ruky prizval bližšie s tým, že je to jeho menšia pozornosť; všetko maximálne diskrétne a dievča prišlo dobrovoľne a dobrovoľne sa aj nechalo zviazať, ako súčasť sexuálnych hier. V dnešnej dobe už málokoho vzrušia obyčajné veci. Všade naokolo sú extrémy a nejde len o oblasť sexuálneho uspokojenia. Tá ľudská zvrátenosť sa premietala do všetkých oblastí života. 

Keď ostal v miestnosti sám, nastalo ticho. Aj dievča sa prestalo hýbať a načúvalo. Snažil sa dýchať tak pomaly, aby ho nezačula. Ani sa jej nesnažil odhadnúť vek, pretože to nikdy nevedel. Dokázal len rozoznať starého človeka, od mladého. Až teraz si všimol, že posteľ bola pevne ukotvená k stene a pribitá o podlahu. Nechápal prečo, keď váha takejto kovovej postele vysoko prevyšovala telo, ležiace na nej. Taká maličkosť, ktorej nevenoval ďalšiu pozornosť. Bolo to dlho, čo nebol so ženou, no napriek tomu ostal chladný a nič sa v ňom nedialo. Žiadne vzrušenie, ani sexuálna predstava. Dievča malo roztiahnuté nohy, v kolenách mierne pokrčené a pomaly nimi hýbala. Na vnútornej strane stehna sa jej niečo lesklo a keď pristúpil bližšie zbadal, že je to dlhá, tenká jazva. Netrúfal si hádať od čoho mohla byť. Možno sebapoškodzovanie, alebo zranenie z niektorej z divokých posteľných praktík. Aj naďalej sa snažil byť potichu a dievča sa nesnažilo zistiť, či v miestnosti niekto je. Určite tušila, že tam nie je sama a ten niekto ju pozoruje a užíva si to ticho. Aj ticho je asi istý spôsob úchylnosti. Keď zbadal tú jazvu, akoby mu po semenníkoch začali liezť mravce. Alebo boli niekde vnútri a šteklili ho tisíckami jemných hmyzích nôh. Všetko sa vrátilo. Díval sa na tú jazvu a nevedel, či ju má nanovo rozrezať, roztrhnúť, alebo pohladiť, pobozkať a obliznúť, ako chutné, šťavnaté lízadlo z televíznej reklamy.

Pocítil v sebe ohromnú silu, akoby jeho telo bolo klietkou zúrivého zvieraťa – predátora, ktorý sa snaží dostať von, a začína sa mu to dariť. Bol to nový pocit. Potreboval sa jej pozrieť do očí. Keď nad ňu vyliezol, začala sa nepokojne hýbať a v tom nepokoji bola dávka vzrušenia. Nehovorila nič, len zhlboka vzrušene dýchala, aj keď sa jej ešte ani nedotkol. Jemne chytil tmavú šatku, ktorá jej bránila vidieť zjav, kľačiaci nad jej telom a stiahol jej ju z hlavy. Chcel, aby ho videla. Aby sa dívala, keď sa bude približovať k jej jazve a bude si ju obzerať, ako to najcennejšie umelecké dielo v prísne stráženej galérii. Bol pre ňu cudzí, no napriek tomu sa v jej výrazne namaľovaných veľkých očiach neobjavila známka strachu, či nepokoja. Bola v nich čistá vyzývavosť a aj keď si museli privyknúť na svetlo, žiarili očakávaním.

Akoby zrazu šiel na autopilota. Priblížil sa tesne k jej tvári, aby videl do tých veľkých, naivných očí, no ani po tom, keď jej chladne oznámil, že ju roztrhá na kusy, nezbadal najmenší náznak obáv. Asi takýchto hier zažila už veľa. Lenže on sa nehral. Už dávno nebol malé decko, ktorému dajú bábiku, aby radšej ťahalo za vlasy ju; aby jej vyškriabalo oči, odtrhlo hlavu, rozhrýzalo končatiny a napriek tomu netiekla krv, slzy a priestorom sa neniesol bolestný škrekot. 

Ani nepotreboval vidieť jej prsia, či vagínu. Stačili mu oči, do ktorých sa mohol dívať a jazva, ktorá vytvárala na jej stehne dokonalú plastiku, hodnú Michelangelovej práce. Pozeral sa do jej očí a sledoval rozširujúce sa zrenice. Určite aj ona videla tie jeho. A po dlhšom čase dívania sa do hlbokej čiernej jamy, z nej určite niečo vylezie. Odhodlanie konať. Objavovalo sa ako zabrúsené zuby beštie, zakrádajúcej sa z jaskyne, natretej na výstrahu ľudskou krvou. Sledoval jej pohľad z bezprostrednej blízkosti, až kým sa jej v očiach nezačali objavovať náznaky pochybností, obáv. Taký ten slabý záchvev; letmý pohľad do strany, nenápadný, ako ruky zbierajúce silu na prekvapivé zovretie. Nevedel, koľko má času, kým sa kamarát vráti, no bolo mu to jedno. Tá myšlienka sa objavila len na zlomok sekundy v jeho mysli, no nemohol si dovoliť, aby ho rušil akýkoľvek iný obraz, ako výjav očí, postupne sa meniacich na grimasu hrôzy. Je zaujímavé, ako sa dokážu oči zväčšiť v momente strachu. Akoby si človek myslel, že tým lepšie uvidí na blížiace sa nebezpečenstvo. 

Prechádzal ukazovákom po jazve na stehne, cítil jej tvrdosť a na malú chvíľu si predstavil, ako do nej vráža prst až po stehennú kosť a vytrháva ju von z tela, akoby vykosťoval prasa. Nechcel sa však unáhliť. Dievča stále nič nehovorilo, no cítil záchvevy jej tela a pulzujúce viečka. Dívali sa navzájom do očí a jemu sa v hlave premietli všetky výkriky strachu i bolesti; všetky tváre, ktoré sa skrivili v momentoch bolesti a na hustú krv zlepujúcu vlasy okolo rany. Chcel, aby to cez jeho oči videla aj ona. Aby sa jej cez jeho oči premietli všetky tie výjavy, ktoré mu nedali spávať a kvôli ktorým tak nenávidel. A niečo sa zmenilo. Začala byť nepokojná, zvíjať sa v posteli a žiadať o prerušenie tejto hry. Začínala tušiť, že to nie je hra a predtým, ako stihla zakričať o pomoc, jej dlaňou zakryl ústa. Vedel, že ju nikto nebude počuť, ale zároveň ju znehybnil a mohol sa tak ďalej dívať do jej očí. A bolo tam. Topiace sa dievča z kúpaliska. Strach o život. Teraz jej už mohol zložiť dlaň z úst, nedočkavých po kriku o pomoc. Namiesto toho však neurčito zrevala a v bezradnej zvieracej vyplašenosti to znelo, ako keď naháňajú utečenca, ktorý cíti, že o chvíľu sa mu do chrbta zavŕta guľka. Nepočúval jej prosby, ani sľuby o mlčaní. Začal sa pomaly presúvať k obnaženým stehnám, s tvárou neustále blízko nej. Všimol si, že pokožka na bruchu človeka vonia úplne ináč, ako zvyšok tela. Je jemnejšia, teplejšia, intímnejšia, výraznejšia, zraniteľnejšia, jedinečnejšia. Všimol si to už predtým. Zastavil sa nosom až pri jazve, ktoré naopak, nevoňajú. Sú ale dôkazom krehkosti života, smrteľnosti a možnosti pokračovať v prijímaní ďalších rán. Ani sa nesnažila kopať. Napokon, s nohami priviazanými k pevnej kovovej posteli to nemalo ani zmysel. Ešte stále dúfala, že to všetko je len nechutný vtip a o chvíľu ju oslobodí z väzenia postele a ona vybehne po kamenných schodoch do bezpečia. 


Usadil sa medzi jej stehnami, ako skala zakliesnená medzi dvoma stenami kaňonu a snažil sa užívať si to chvenie, vôňu pokožky, tvar dlhej jazvy a zabudol na zvyšok jej tela. Pri pohľade na zahojenú ranu mu stále semenníkmi pochodovali mravce. Nebolo to však sexuálne vzrušenie, ale niečo, čo si nevedel vysvetliť. Pevne ju chytil za kolená, aby mu nemohla privrieť hlavu medzi stehná a keď začal jemne jazykom prechádzať po jazve, tak sa dievča trochu upokojilo. Asi si myslela, že je to zvrátená predohra a všetko sa dobre skončí. Tá predstava sa rozplynula hneď po tom, čo sa jej do nej z celej sily zahryzol. Miestnosťou sa ozval výkrik tak prenikavý, až mu zaľahlo v ušiach. Ako keď rozhodca zapíska na píšťalku, bezprostredne po zákernom faule. No bolo to preňho ako hymna. Už to bolo dlho, čo tento krik nepočul a opäť nim prebehli spomienky; výjavy násilnej minulosti. A krik neustával. Akoby sa zasekla a opakovala sa v niekoľkosekundovej zvukovej slučke. Nemohol sa naplno sústrediť na chuť krvi. Chutila po železe. Akoby v ústach prežúval starú železnú maticu. Ale bolo to naplňujúce. Prekvapilo ho, že napriek tomu, že na uhryznutie vynaložil všetku silu, sa mu nepodarilo oddeliť zo stehna kúsok mäsa. Ostalo visieť na dvoch kusoch kože, z pod ktorých vytekala krv. A dievča stále kričalo. Už sa však do jej očí nechystal nazrieť, pretože tá chuť ľudského krvavého mäsa bola postačujúcim zážitkom. Novou skúsenosťou. Bolo to ako zahryznúť sa do obrovskej huby, ktorá sa nepoddá hneď, ale jemnou blanou odoláva a bráni v tom, aby sa jej vnútro vylialo do lačných úst. Do úst plných odhalených zubov, trčiacich z krvavých pier, sformovaných do neľudského, hlasného, šialeného smiechu, odrážajúceho sa od kamenných stien.

Prebral sa až o pár hodín, s obrovskou ranou na hlave, pripútaný k nemocničnej posteli. Kamarát zbehol dole schodmi do pivnice práve včas a tresol ho násadou do zátylku. Nehneval sa naňho za tú ranu. Dúfal len, že to nebol len sen a snažil sa vyjaviť si tú chuť v ústach. Namiesto jedla z plastovej tácky žiadal len jednu železnú maticu.

Pin It on Pinterest

Share This