Nie som rodič a viem iba z pozorovania a z počutia, aké to je byť otcom alebo matkou. Čo všetko to obnáša. A pri deťoch, ktoré uzreli svetlo sveta skôr, je to určite ešte ťažšie. Aj vyrovnanie sa s tým, keď ten maličký zázrak, ktorý už možno mal aj meno, neprežil.
Rodičia sú tými najväčšími hrdinami detských životov. Anjelmi, ktorí majú láskavú náruč, pohladenie, úsmev, ale aj slzy, obavy, strach, starosti. A nie je nič krajšie, ako keď rodič dáva dieťaťu najavo, že je tým najkrajším a najlepším na svete. Aj keď je “iné”. Aj keď má hendikep, svoj svet, či vlastné prejavy emócií. Aj keď sa líši od svojich rovesníkov. Všetci majú právo na lásku, záujem, priateľstvo, poznanie. Žiadne dieťa nie je menejcenné. Ani to, ktoré sa narodí predčasne a má dlhodobé zdravotné následky.
Pozrime sa okolo seba. Koľko chorých ľudí a ľudí postihnutých, hendikepovaných žije medzi nami? Ľudí, na ktorých sa viditeľne podpísalo predčasné narodenie. No taktiež vnímajú, cítia radosť, smútok, šťastie, bolesť, vône, dotyky, lásku… . Dokážu sa usmievať, aj keď majú svoj svet. Aj keď sa tešia po svojom a pre niekoho to môžu byť grimasy, pazvuky, či séria náhodných pohybov. Niekomu stačí ako prejav šťastia pocit a letmý úsmev, ktorý nemusí vidieť každý.
Každé dieťa môže mať v tomto svete svoj vlastný, malý svet a chápať ho po svojom. A zaslúži si žiť. Všimnite si to množstvo šťastných príbehov, ktoré v mnohom inšpirujú ostatných. Ale všetkému predchádzala láskavosť a obetavosť rodičov, ktorým patrí obrovský rešpekt.
Veľa rodičov má postihnuté dieťa a som presvedčený o tom, že sú radi, že ho majú, aj keď nebehá s ostatnými po vonku a vyžaduje si viac pozornosti. Dokázali si vytvoriť vzájomný vzťah a naučili sa vnímať reakcie svojho dieťaťa, aj keď sú neobvyklé, jedinečné. Nestrácajú nádej, bojujú o jeho zdravie, radia sa, sledujú novinky a pokrok vo svete medicíny a hľadajú možnosti, ako pomôcť. A popri tom sledujú, ako ich dieťa rastie a je v ňom život.
A ak predsa len niekto spanikári, nevie, nechce, alebo sa bojí o takéto dieťa postarať, tak tu máme rôzne zariadenia a v nich ľudských anjelov, ktorí boli a sú ochotní venovať im svoju pozornosť, lásku a opateru. Pretože najhorší a najkrutejší spôsob, ako takúto situáciu “vyriešiť”, je dieťa niekde pohodiť – zahodiť ako nechcenú bábiku.
Ešte raz – DRŽÍM PALCE VŠETKÝM RODIČOM, KTORÝM SA DIEŤA NARODÍ PREDČASNE A VŠETKÝM TÝMTO DEŤOM PRAJEM, ABY PREŽILI ČO NAJKRAJŠÍ ŽIVOT. AJ KEĎ O NIEČO SKÔR.