Každý za niekým smúti. Každému umrela blízka osoba. Niekto z rodiny, partner, kamarát, dobrý kolega. Bohužiaľ k ľudskému životu patrí aj starnutie a umieranie. Aj choroby, aj slabosti, aj nehody a tragédie. Od kolísky ľudstva. K životu patrí aj radosť, aj smútok. Aj narodenie, aj smrť. Slnko aj búrka. Dobrá aj zlá nálada. Smiech aj slzy. Bolesť aj uvoľnenie. Prekvapenie aj sklamanie.
No láska, spomienka alebo úcta k zosnulým sa nemeria počtom a veľkosťou sviečok, kahancov, vencov, umelých kvetov… . Neznamená to, že čím viac hrob zapratáte všetkým tým plastom, tak tým viac dokážete, že vám zosnulý chýba. Treba myslieť aj na životné prostredie a na to, čo zanechávame živým.
Podstatná je myšlienka a spomienka na to, ako človek žil. Aký bol rodič, súrodenec, partner, kamarát, sused, šéf, kolega. Na čom sa smial, čo mu robilo radosť, čo všetko ste s ním prežili. Pretože vďaka spomienkam človek po smrti nikdy celkom neodíde. Nie vďaka kopám odpadu z cintorínov.
______________
Spomienky na zosnulých sú sviečkami, ktoré nikdy nedohoria a netreba ich každoročne kupovať. Spomienky sú vence a kvety, ktoré nikdy nezvädnú a nenaplnia smetné koše. Spomienky sú sviečky, ktoré nepálime iba jeden deň v roku a nemusíme kvôli nim cestovať a tlačiť sa vo vlakoch, autobusoch, kolónach, radoch pri pokladni.
Spomienky na zosnulého nám nevezme nikto. Je to niečo, čo si nosíme so sebou všade, nie iba k hrobu, kde sú len kosti a náhrobok, ako diplom za účasť v živote. Nie je tam ani jeho hlas, ani jeho vôňa, ani jeho prejav, gestá, mimika, názory, zážitky. Spomienky si nosíme v myšlienkach a v srdci stále. Môžeme sa s nimi prechádzať, chodiť na výlety, rozprávať o nich, deliť sa o ne s ostatnými a pripomínať si rôzne udalosti, zážitky, výroky. Ako človek žil, nie ako umrel. A takto blízka osoba nikdy celkom zo sveta neodíde. Ak sa bude o nej rozprávať, pretože každý je niekým, keď sa naňho spomína a rozpráva sa o ňom. A nie iba nad hrobom, jeden deň v roku. Spomienka je uctenie si človeka kedykoľvek, na rôznych miestach, s rôznymi osobami.
Zo sviečok, kvetov a vencov nemá nič ani nebohý, ani vy. Tú sviečku môžete zapáliť kedykoľvek v hlave, ako príjemnú spomienku na človeka, ktorý žil. A jedným zo zmyslov života je práve to, aby sme sa mali do koho zapísať. Do rodiny, kamarátov, kolegov, susedov. Proste do všetkých, s ktorými sa počas života stretneme.
Občas ma zároveň desí predstava, či niekto bude spomínať aj na mňa. Či niekomu niečo do života dám a zapíšem sa mu do pamäti. Niečo podstatné a pekné, čo bude za tú spomienku stáť.