Hazard nie je v našom meste ani z ďaleka takým problémom, akým problémom sú tu drogy. Pretože do herne vás pustia od 18 rokov, no drogy idú už za deťmi. Koľko poslancov sa k tomu však vyjadrilo? Alebo sa k tomu vyjadrilo niekedy vedenie mesta? K drogám? A vidíte sami, koľko prípadov zadržania drog sme tu mali. Všetko mladí ľudia. Netreba pred tým zatvárať oči a tváriť sa, že je to normálne a že to patrí k životu. Nepatrí.
A úplne najhoršie na tom je, že tá veková hranica užívateľov drog ide dole. A nie iba čo sa týka marihuany. Ale aj to je verejným tajomstvom. A kým policajti vyčkávajú a zbierajú informácie, tak sa ničia ďalšie mladé životy.
Staršie generácie nemajú predstavu o tom, ako to funguje a že aj v našom meste sú všetky tie nástrahy, ktoré vidieť v krimi novinách alebo akčných filmoch. Neveria, že by tu niekto mohol drogy vyrábať a predávať. A ešte k tomu v takomto množstve. A potom, keď sa objaví v správach, že zase chytili nejakých mladých ľudí zo Spiša s drogami, tak sú prekvapení.
Mnoho ľudí vie, kto za tým je, no nikto nechce byť bonzák. A tak sa tomu prizerajú aj ľudia, aj vyšetrovatelia. A za ten čas sa ničia ďalšie a ďalšie mladé životy. Najhoršie je, že tí mladí si myslia, že je to sranda. Že je to neodmysliteľná súčasť dnešnej doby a životného štýlu. Stačí sa pozrieť cez víkend do mesta. Hra na gangy. Chovajú sa akoby natáčali nejaký videoklip – dievčatá poobliekané ako štetky a chlapci sa hrajú na veľkých raperov, no mikrofón videli iba na obrázku. My sme si tým za mlada prešli tiež. Tiež sme trávili čas na ulici, aj tam boli drogy, aj hudba, aj nejaký životný štýl a módne výstrelky. No zároveň to bolo o inom. Tak ako boli o inom texty, ktoré sme rapovali, keď sme mali svoju skupinu, tak neboli drogy v takom množstve. A už vôbec nie po základných školách. Teraz je to ale veľká frajerina.
Mladí chlapci si vypočujú pár tých emo rapových skladieb so zdeformovanými hlasmi interprétov, potom vylezú von z bytu a myslia si, že sú králi ulíc, ciest, barov, diskoték, bordelov. Že im patrí mesto, situácie, rešpekt. Že keď niekomu predajú jedného jointa, tak sú z nich veľkí gangsta díleri a keď sa na lavičke zmocnia opitej kamarátky, tak že sú neodolateľní. Že k nim neodmysliteľne patrí drahé pitie, ktoré im nechutí a hltajú ho s odporom, ale musia predsa ukázať, že na to majú. Potom sa skladajú na tringelt a hanbia sa priznať, že už nemajú peniaze. Vedú sexistické vtipy, vkladajú si do úst cigaretu ako záporák z akčného filmu a k dievčatám sú zlí, odmeraní a suroví, aj keď by možno chceli byť iní a tiež túžia po láske, nehe a pozornosti, ale myslia si, že tým stratia svoju pózu “tvrdosti”.
Myslia si, že hlasná hudba, výstredné účesy, šiltovky, kapucne, krikľavé tenisky, spustené gate a slengy sú nejaká kultúra, na ktorej sa podieľajú, no keď prídu vážne životné situácie tak zistia, že nevedia stolovať, spoločensky sa správať, napísať žiadosť, životopis, inzerát, lebo im je cudzia gramatika, literatúra, kultúra a história vlastného národa a krajiny. Nevedia sa vyjadrovať, vybavovať úradné veci a účet v banke, alebo poistku si musia ísť založiť s rodičom, pretože slová ako “najvác”, “nejsom”, “né” a “som neni”, nie sú spisovné výrazy.
Ale takto sa im asi žije dobre. Z toho čo by mali brať vážne, si robia srandu a to, čo by mali brať s nadhľadom, ich uráža. Chcú predsa pre svoju osobu vážnosť a rešpekt, no sami ho nedokážu dať, ani si ho zaslúžiť. No keď ťuknú otcove auto, alebo dostanú po papuli, tak sú z nich nazad malí, uplakaní chlapci. Po frajerine ani stopa.
Minule som sedel na Zimnej ulici na terase a zrazu sa na križovatke pri radnici strhla bitka medzi dvoma skupinkami mladíkov. Mladí chlapci, ktorí sa hrajú na gangy, sa pobili, pretože niekto niekomu asi nevrátil 5 eur, alebo nechcel doložiť na tovar 😀
Som rád, že som mladosť a školské časy prežil v inej dobe. Že som aj na sebe, aj na svojich spolužiakoch mohol vidieť iné správanie, hodnoty, chuť do života a hlad po vedomostiach, znalostiach, zručnostiach, zdravú súťaživosť, férovosť a jedinečnosť. Nie ako dnes, keď si mládenec povie, že je sám sebou, no účes má z katalógu, pohyby opozerané z videoklipov a zaťahuje po bratislavsky, aj keď žije v Spišskej Novej Vsi. Že nepotrebuje školu, lebo jeho predsa vychováva ulica a dáva mu lekcie. No keď mu niekto pri jednej z lekcií rozbije nos, tak zrazu treba kričať o pomoc, volať políciu a žalovať doma. Zrazu je tá gangsterská “tvrdosť”, odpozeraná z videoklipov preč. Zrazu už ten uplakaný chlapec nie je kráľom ulíc, bordelov, ciest, klubov, barov, diskoték.
Kedysi bola pred dievčaťom frajerina vystreliť jej na strelnici ružu, kúpiť lístok na kolotoč, priniesť čokoládu alebo plyšáka, urobiť pred ňou salto, športovať, vyhrávať súťaže, byť vtipný, chytrý, napísať jej báseň, zložiť pieseň, namaľovať obraz, nastriekať graffiti s jej menom. A ako sa dnes mladíci snažia zaujať dievčatá? Grganím, prdením, vandalizmom, vulgarizmami, drzosťou, hlučnosťou, drogami, alkoholom, ničením, rozbíjaním, kikiriki účesmi.
Česť výnimkám samozrejme. Aby som niekomu náhodou neukrivdil.
Mnohí mladí dotknuto hovoria – “najprv si obuj moje topánky a potom ma súď”. No pritom mnohí z nich ešte neboli ani v susednom meste a myslia si, že život je ožrať sa, húliť, nadávať, obchytať kamarátke prsia, strčiť opitej frajerke prsty do vagíny, predať niekomu jointa, nazbierať 10 lajkov k fotke na instagrame alebo sa chváliť v škole, koho každého poslali na diaľku do piči. Toto je pre nich asi znamenie, že už majú odžité a zodraté topánky 😀 Pritom mnohí ani nevedia, s akými krajinami hraničí Slovensko, že voda v jazerách je sladká a v mori slaná, že potok tečie smerom od prameňa a nie naopak 😀 , alebo že cudzí jazyk v škole je úplne o niečom inom, ako ísť do krajiny, kde je úradným jazykom.
Samozrejme česť patrí mnohým výnimkám, ktoré majú správne vzory, poznajú rozdiel medzi dobrom a zlom a ich rodičia nezanedbali výchovu a záujem o dieťa.
Občas sa ale zamyslím a uvedomím si, že v niečom sme boli rovnakí, ako dnešná mládež a v niečom úplne iní. Tí starší to určite viete porovnať a posúdiť.
“Boli aj drogy, aj chlast, aj vandalizmus, aj rôzne prejavy rebélie a vulgárnosť. Len v akom množstve a pomere? Pretože jedna zo zásadných vecí, ktorá nám nechýbala, bola napríklad úcta a rešpekt k starším.”