Poniektoré novoveské celebrity, tváriace sa ako úspešní obchodníci, biznismeni, bossovia či mafiáni spolu vysedávajú na káve a bavia sa o tom, ako koho obrať, oklamať, podviesť, zničiť. Aby na tú kávu mali. Aby mali na život a na tankovanie do auta za cudzie peniaze. Na tú pózu boháča. A potom sa spolu bavia o tom, kto komu ako prešiel cez rozum, kto komu ako nevrátil peniaze, kto sa ako vyhol base alebo kto každý sa od nich bojí pýtať späť to, čo im požičal. Predbiehajú sa v tom, kto mal koľko žien, kto kde bol na dovolenke, kto má aké auto a aké majetky. Za tieto špinavé nepoctivé peniaze.
Popri tých svojich kecoch a chválenkárstve si však títo “biznismeni, podnikatelia a mafiáni” nevšimli, že už dávno nie sú chlapmi. Chlap sa totiž nemusí za každú cenu snažiť tváriť drsne, tvrdo, silácky. Na chlapskosť netreba mať tvrdé päste a veľké svaly. Aj keď som si to kedysi tiež myslel. Chlap však má predovšetkým vedieť dodržať slovo a mať všetky tie ďalšie vlastnosti, ktorými sa udržujú priateľské, rodinné či partnerské vzťahy. Lebo aj ten najväčší svalovec, najväčší silák, najväčší hrdina je nula, keď je klamárskou zákernou sviňou.
Iste. Tiež som sa narobil blbostí a už to nezmením. Nevrátim späť čas. Nenapravím svoje omyly alebo situácie, pri ktorých som niekoho sklamal alebo ranil. No snažím sa to aspoň trochu napraviť. Vyrovnať to niečím dobrým a nie iba brať, ale aj dávať. A tie naše miestne celebrity sa mi hnusia!
Kadejaké kšefty, firmy, biznisy, mafiánske silácke reči. No pritom poniektorí sú iba bonzáci, ktorí donášajú na políciu. Ale asi je to pre nich strašná frajerina, ojebovať iných ľudí, kradnúť im živobytie, podvádzať, nevracať peniaze. A takému naoko “boháčovi” niečo závidieť? Že má napožičiavane, alebo že obtiahol kamarátov a ďalších ľudí? Že jeho meno figuruje v množstve kadejakých pochybných firiem? Len aby sa pred ostatnými hral na človeka, ktorý žije na vysokej nohe? Hanbil by som sa.
Poniektorí ľudia trochu pričuchnú k nejakému úspechu, biznisu, príležitosti, alebo sa im dostane chvíľkovej slávy a strašne ich to dokáže zmeniť. Na čo všetko a na koho každého dokážu zabudnúť. Ako im zmenia hodnoty. A komické je, keď poniektorí začnú používať tú známu arogantnú vetu: “Vieš kto som ja?”
A chceli by všade automaticky úctu, pochvalu, sex, obdiv, rešpekt, vstupy zdarma, neplatiť účty v podnikoch. Tá pokora bohužiaľ zvykne prísť až po tvrdom páde na hubu. Prečo to ale nejde hneď?
Mnohí z toho sú pritom falošní boháči, osamelí biznismeni, chválenkári a samozvané mestské “celebrity”, s mobilmi prilepenými na uchu, pretože údajne riešia obrovské kšefty, fúzie, kontrakty, zákazky. No keď v kaviarni dopijú dvojhodinovú kávu, tak zistia, že ju nemajú s čím zaplatiť. Zaplatia vraj nabudúce, keď vyhrajú v automate, alebo keď im niekto ešte bude ochotný požičať. Keďže už dlžia na všetky strany a je to o nich známe. Že žijú z toho, čo si kde požičajú a kde koho ojebú o peniaze. Veď napokon, v každom meste je verejne známe, kto každý tam je DPHčkár, kto zdiera svojich zamestnancov, kto podvádza svojho partnera, kto je podvodník, úžerník, díler, zlodej, udavač, sukničkách, hajzel, kurva. Ale iba sa o tom šepká pri stoloch.
Čo však chceme od krajiny, kde mnohí ľudia majú mafiánov za celebrity, daňových podvodníkov a špekulantov za uznávaných podnikateľov a zákerných hajzlov za hrdinov.