NA ZAMYSLENIE: PRIESTOR, REŠPEKT A OHĽADUPLNOSŤ K HENDIKEPOVANÝM

Málokto si v meste všíma, či sú budovy alebo chodníky prispôsobené aj pre hendikepovaných. Nevšímame si to asi aj kvôli tomu, že sme zdraví a máme svoje vlastné starosti. Nie je to ale o ľahostajnosti. Sú však veci, ktoré môžeme ako obyvatelia tohto mesta robiť. Napríklad neparkovať ako ignoranti a neblokovať bezbariérové prístupy na chodníky. Žijú tu aj ľudia ťažko postihnutí a zaslúžia si svoj priestor. Nepotrebujú ľútosť, ale ohľaduplnosť a rešpekt u ostatných ľudí. A uvedomil som si, že do zastupiteľstva by bolo treba aj hendikepovaného no schopného človeka, aby do diskusií vniesol aj svoj pohľad. Niekto by mal byť ich hlasom a hájiť aj ich záujmy a potreby. Či už ide o bezbariérové prístupy alebo kultúrno-spoločenské podujatia, ktoré budú prispôsobené pre všetkých.  Pretože chorí a hendikepovaní nie sú menejcenní. Sú ľuďmi, občanmi, Slovákmi, Novovešťanmi, východniarmi, voličmi, rodinnými príslušníkmi, kamarátmi, partnermi a to napriek tomu, že sú hluchonemí, slepí, na vozíku, či pripútaní na lôžko. Niektorí potrebujú opateru, iní nie. Zaslúžia si však pozornosť, rešpekt a dôstojné zaobchádzanie. Majú tiež svoj názor, pocity, prejavy života. Tiež cítia lásku, smútok, zlosť, majú svoju obľúbenú farbu, vôňu, hudbu … . Vnímajú dotyky, bolesť, pohladenie, šťastie, aj keď sa tešia po svojom a vyjadrujú to tak, ako im to telo a myseľ dovoľuje. A mnohí prežijú život šťastne, obklopení milovanými a milujúcimi osobami. Dokonca svojim životom a vôľou dokážu inšpirovať ostatných. Svojou “inakosťou” a zmierením sa s ňou. Svojimi reakciami na vonkajšie vplyvy, ktoré sa možno vymykajú tuctovosti zdravých ľudí z plagátov, no nie sú menejcenní. Veď sa stačí pozrieť, koľkí hendikepovaní – fyzicky či duševne postihnutí ľudia, boli a sú úspešnými vedcami, spisovateľmi, športovcami, hudobníkmi, hercami, maliarmi, učiteľmi a inými osobami verejného života.

Obrovský rešpekt patrí všetkým rodičom, ktorí sa dokážu o choré dieťa postarať a majú ho radi aj keď nebehá s ostatnými po vonku a vyžaduje si viac pozornosti. Ktorí si dokázali vytvoriť vzájomný vzťah a naučili sa vnímať reakcie svojho dieťaťa. Ktorí nestrácajú nádej, bojujú o jeho zdravie a miesto vo svete; sledujú novinky a pokrok vo svete medicíny, hľadajú možnosti pomoci a popri tom pozorujú, ako ich dieťa rastie a je v ňom život. Toto sú hrdinovia detských životov.

A kto nezvláda postarať sa o choré dieťa, pretože je to naozaj ťažké, tak tu máme ľudských anjelov, ktorí pracujú v rôznych ústavoch a zariadeniach a venujú svoj čas, pozornosť, úsilie, lásku a opateru tým, ktorí to potrebujú.

A ešte raz musím spomenúť, že aj deti ktorým to trvá dlhšie, sú hendikepované alebo choré, majú taktiež svoj svet, svoje srdce, svoju krv, svoje myšlienky a svoje vlastné prejavy emócií. Nemusia skákať po plafón, nadávať, ani búchať päsťou po stole. Majú svoje vlastné prejavy. To, čo môže byť pre niekoho iba komický pohyb, alebo pazvuk, je pre hendikepovaného človeka osobitým prejavom emócií. A netreba zabúdať na to, že mnoho vážne chorých ľudí dokázalo veľké veci. Nepripustili si svoju “inakosť”. A človek, ktorý týra a bije dieťa za to, že je choré, si zaslúži urvať ruky.

Jedným z hendikepovaných ľudí, odkázaných na invalidný vozík je aj Viki Pamula ktorého určite mnohí poznáte ako kamaráta, Novovešťana, futbalového fanúšika či blogera. Opýtal som sa ho na život v Spišskej Novej Vsi z pohľadu vozíčkara. Na prípadné nedostatky, potreby, prístupnosť budov a ako si mesto počína vo vzťahu k hendikepovaným.

Čo sa týka škôl, tak sa bezbariérový prístup v posledných rokoch zlepšil. V prípade pôšt je to horšie. Hlavná pošta nemá bezbariérový prístup. Taktiež polícia. Mesto sa snaží robiť chodníky a tiež budovy pod svojou pôsobnosťou, avšak vyššie spomenuté budovy patriace štátu nerekonštruuje. Chýba toho pomerne veľa. Hlavnou vecou však je vytvorenie chránenej dielne a väčšia komunikácia so štátom ohľadne renovácie divadla, pošty a polície. A čo sa týka obmedzení zo strany ostatných občanov? Často sa stáva, že vozidlo zasahuje do takmer celého chodníka a človek na vozíku neprejde okolo.”

Ak si chcete niečo od Viktora prečítať, kliknite na odkaz pod textom.

https://blog.sme.sk/viktorpamula1

Pin It on Pinterest

Share This