Ležíš na posteli a čumíš na odraz izby vo vypnutej obrazovke nového televízora. Premýšľaš, či naozaj všetci mladí ľudia trávia víkendové večery mimo svojich domovov a či sa k nim pridať. Napokon, stále ťa niekto volá, aby si šla posedieť aspoň na pohár vína. Na množstvo dvojdecových pohárov bolehlavu, s tým opozeraným “paničkovským” výrazom.
Máš s kým ísť von a zároveň nemáš s kým. Pýtajú sa ťa, ako sa máš, no ani to nechcú vedieť. Splnili si tú nudnú povinnosť opýtať sa, ako ide život, no nečakajú odpoveď. Nikomu na nikom nezáleží a dúfajú, že sa máš zle. Aby ti nemuseli závidieť. Asi by ich prekvapilo, keby si na nich spustila hodinový monológ o tom, ako sa naozaj máš. Ako ti je život pritesný a občas by si sa z neho najradšej vyzliekla na večnosť. Ale baví ťa ísť do spoločnosti a počúvať hromadu prázdnych rečí, chvastania či kostrbaté pokusy nadržancov, dostať sa ti medzi nohy. O srdce dnes nestojí nikto.
Terasy na Letnej ulici sú plné umelých ľudí a po námestí sa prechádzajú namachrovaní chlapci, s ksichtami zapichnutými do slnečných okuliarov. S prísnymi výrazmi mafiánov čumia striedavo do mobilov a na okoloidúcich. Zrejme si naozaj myslia, že na nich čaká celé korzo. Že ich očakáva každá terasa a každý stôl. Že všetci túžia po siláckych rečiach, aké robia kšefty, ako sú za vodou, koho ako oklamali, koľko mileniek majú na každý prst, aké pálenky majú doma a ako je zrazu pre nich otázka života a smrti navštevovať barbera. Bez štipky originality sa prihovárajú dievčatám, akoby si mysleli, že ich penis je pakľúč, pasujúci do každého zámku medzi ženskými nohami. Srdcia už dnes nechce odomykať nikto.
Pohŕdaš chlapmi s umelými svalmi, ktoré sa vytratia vo chvíli, keď sa minú peniaze, alebo keď im zavrú do basy dodávateľa steroidov. Smeješ sa keď vidíš, ako si podávajú ruky, keď stretnú nejakého podobného samca. Nie klasické podanie rúk, ako to robia zrelí chlapi a gentlemani, ale také to teatrálne tľapnutie, ktoré asi videli v nejakom videoklipe. Predbiehajú sa v tom, kto má čoho viac. Kto má viac peňazí, kto má lepšiu kariéru, silnejšie auto, viac zamestnancov. Už sa však nepochvália, koľko je za tým oklamaných ľudí, nevrátených peňazí, dlhov, podvedených kamarátov, zamestnancov, spoločníkov, dodávateľov, odberateľov, klientov … . Ale každý je nejaký a ty si si vedomá svojich chýb a nedostatkov. Všetkých tých bolestných prešľapov z minulosti. Ani nevieš, či je tvoja prítomnosť pre niekoho prínosom, alebo stratou. Či ľuďom do života dávaš radosť a dobré pocity, alebo sklamanie a bolesť.
Svet však praje aj instagramovým modelkám, fejkovým osobnostiam a plastovým telám. Dívajú sa na teba s pohŕdavým výrazom, pretože ty ešte stále vieš, kto si. Nevieš posúdiť, či si pekná, no si hrdá na to, že nie si tuctová. Mnohé dievčatá, ktoré si myslia, že je sexy mať hubu čo najďalej od nosa, už dávno prišli o identitu. Ich ochrnuté tváre sa stali reklamnou plochou pre kozmetické firmy a na kadejaké mejkapy a prípravky, len aby sa mohli označovať na instagrame. A je smutné, že im nevadí mať ksicht na prenájom. Za drobné, za pár lajkov, kvôli reklame a falošnému obdivu. No keď sa im zblízka do tých tvárí zadívaš, vidíš únavu. Sú ošarpané a zničené rovnako, ako billboardy pri cestách.
Si pyšná na to, že taká nie si a je v tom aj štipka škodoradosti. Nie si otrokom nonstop livestreamov, fotiek, storiek, postov. Nechodíš medzi ľudí a na výlety iba kvôli tomu, aby si sa mohla niekde označiť a ukázať, že aj ty máš kamarátky, oblečenie, kabelku a peniaze na večeru či pohár vína. Nesleduješ na instagrame samozvané modelky bez agentúry – tie tuctové, vypchaté, umelé pipky, ktoré ponúkajú tovar z aliexpressu ako svoj jedinečný výrobok, samozrejme značne predražený. Nepridávaš každý deň na svoj profil staré fotky z dovolenky, aby si pôsobila, že stále niekam chodíš. Nefotíš sa s frajerom, aby ste ukázali svetu, ako vám to dokonale klape a aké ste si dali urobiť spoločné tetovanie či tričko. Nezdieľaš kadejaké motivačné citáty, ktorým vlastne ani nerozumieš, no mnohí si myslia, že to z nich urobí osvietené bytosti, hodné uznania. V živote však neprečítali ani jednu knihu.
Si dnes večer v uliciach a je to celkom príjemné. Vedieť, že si človek, súčasť tohto sveta, no aj tak úplne iná, samostatná jednotka. Trochu osamelá, nepobozkaná, neexistujúca.