Množstvo rôznych podnikov v meste predstavuje množstvo stolov a stoličiek. Rôzne prevedenia, tvary, materiál a rôzni ľudia, ktorí pri týchto stoloch sedávajú. Každému vyhovuje iný typ podniku, iné zariadenie, iná obsluha. Každý má iné nároky a iný dôvod, ísť si do podniku posedieť. Niekto sa chce ísť najesť – sám, s rodinou, priateľmi, partnerom, alebo si v niektorom z podnikov dohodne rande, oslavu, obchodné jednanie, pracovný pohovor alebo poriadnu ožieračku. A každý má iné nároky na pitie aj na jedlo. Niekto si chce jedlo vychutnať, niekto ním ihneď zaplniť prázdny žalúdok, niekto hľadá kulinárske zážitky, niekto veľké porcie. Niekto si chce v kľude posedieť pri pohári vína a počúvať jemnú hudbu a niekto sa chce za čo najmenej peňazí poriadne ožrať, vykričať sa, zaspievať si, rozbiť pár pohárov, stoličiek, hláv 😀
A keby mohli novoveské stoly rozprávať, tak by to boli zaujímavé svedectvá. Skončili by mnohé páry, lásky, priateľstvá, obchodné partnerstvá. Mnohí ľudia by už sedeli v base. Pretože pri stoloch, ponad stolmi, ale aj pod nimi sa toho udeje veľa. Mnohé ruky skĺznu pod sukňu alebo do nohavíc, mnoho kamarátov sa poohovára, mnohé stretnutia sú partnerovi za chrbtom, vyzradia sa mnohé tajomstvá a o mnohých kauzách a závažných veciach sa ponad stolom šepká. A tieto veci sa pri stoloch nikdy nezmenia. Záleží iba na podniku, na podujatí, na príležitosti a na tom, kto sedí pri vás, oproti vám, alebo kto si k vám prisadne.
Niekto sa hneď vrhne na jedlo a niekto si ho najprv musí odfotiť, až potom sa doňho pustí. Niekto sa obzerá, čo majú na tanieroch ostatní, niekto nečumí na ostatných a zaujíma sa o svoj stôl a o to, čo na ňom má. Niekto má dosť peňazí, aby si mohol kľudne posedieť a poniektorí musia prísť štyria, aby sa mohli zložiť na tri deci kofoly a na štyri slamky. A takto spolu sedieť celý večer, čumieť do mobilu a scrollovať instagramy.
Niekto sa baví pri rozhovoroch a niekto na ľuďoch, ktorí sedia pri inom stole, alebo na ľuďoch, ktorí idú okolo popri plných terasách.
“Kukaj kto idze”
“Toten co ma na sebe?”
“Dufam, že tu nepridze.”
“Teho poznaš? Dobry kokot.”
Niekto si dáva pri stole pozor a váži si cudzí majetok a niekto trhá podpivníky nasiaknuté pivom, hádže ich do popolníka a občas sa niečo vyleje. Niekto žuvačku vypľuje do koša, niekto ju zabalí do papierika alebo do servítky a niekto ňou ozdobí tanier, podšálku, spodnú stranu stola.
Nikde stoly zdobia obrusy a niekde nie. Niekde sú tie obrusy čisté a niekde sú zdobené fľakmi, starým smradom od piva a dymu, či dierami po cigaretách.
Niekto na stôl vyloží peňaženku, mobil, kľúče a ruky tak, aby bolo vidno aké má hodinky či náramok. Niekto si vyloží nohu alebo lakeť, s rukou podopierajúcou oťaženú, zaspávajúcu hlavu.
Niekde sa nad stolmi kričí, niekde sa šepká. Niekde sa počúvajú chvastavé reči a rozoberajú sa biznisy, kto koho pretiahol, kto má aké firmy, kto koho ako oklamal, kto má aké auto. Niekde sa ohovára, niekde sa smeje, niekde si chlapi dokazujú silu pretláčaním rúk. Niekde sa rozpráva o pracovných úspechoch a skúsenostiach, o umení, literatúre, kultúre, histórii a niekde o tom, kto koľko dokáže vypiť, kto koho zbil, kto pozná akých nebezpečných ľudí.
Pri stoloch dochádza k hádkam ale aj k uzmiereniam. K prvému rande, ale aj k nevere a klamstvám. K rozchodom, ale aj k láske na prvý pohľad či k žiadostiam o ruku.
Niekde deti sedia poslušne a užívajú si možnosť stráviť časť s rodičmi aj mimo domova a niektoré deti potrebujú behať slalom pomedzi stoly a stoličky a na vlastnej koži si overovať, že hlava nikdy nebude tvrdšia ako roh stola.
Niekto pri stole ukazuje slušné mravy, výchovu, zdvorilosť a úctu k personálu a niekto sa chová ako hulvát a je nepríjemný k obsluhe a ostatným hosťom. Niekto je strojený, škrobený a nasilu slušný a niekto ukazuje ako sa má správne v spoločnosti šprtať v nose a v zuboch, ako sa grgá, ako sa nadáva.
Niekto pri odchode nechá tringelt a čistý stôl a niekto bordel, ktorý podnapitých hostí trápil iba vtedy, keď hľadali zapaľovač.
Ale tak to má byť. Každý sme nejaký a každý hľadáme nejaký druh zábavy a spoločnosti. Každému vyhovuje iný typ podniku. Treba si aj v kľude posedieť, ale aj sa mať kde zabaviť a poriadne ožrať s kamarátmi. Jediné, čo ma na tom všetkom mrzí je, keď ľuďom chýba slušnosť. Keď sa chovajú k personálu ako ku psovi. Keď sa ani nepozdravia, ani nepoďakujú, ale iba rozdávajú povely. Keď si poniektorí chlapi myslia, že sú takí veľkí “mafiáni” a podnikateli a ženy také úspešné fitnessky a instagramové modelky, že si môžu dovoliť drzosť, neslušnosť a neúctu k čašníkom, barmanom a cudziemu majetku.