O ŽIAKOCH, ONLINE VYUČOVANÍ A ĽAHOSTAJNÝCH RODIČOCH

/obsahuje vulgarizmy/

Zaujímavé, ako žiakom vadí učiť sa online a cez webkameru. Ako nadávajú na učiteľov a na školstvo. Aký je to veľký problém.

Ale čumieť celé dni na facebook, instagram, tiktok, youtube; lajkovať, zdieľať, pridávať posty a story, posielať si s kamarátmi, frajermi, frajerkami odvážne fotky, priblblé videá, či ukazovať cez webky penisy, prsia, vagíny, vibrátory v zadkoch, to problém nie je. Ale tak to chodí. Počas školy si žiaci myslia, že učiteľ je ich nepriateľ, no po škole si uvedomia, že ich nepriateľom bola lenivosť a hlúposť. A najsmutnejšie je, keď sa takýchto “vzorných” žiakov zastávajú aj ich rodičia. Je to aj ich zrkadlo. To, že si s deťmi nevedia dať rady, alebo na nich kašlú. Pritom je lockdown, takže majú čas aj príležitosť pri tej online výuke sedieť a niečo sa naučiť. Namiesto toho sme svedkami, ako sa ich hlúposť a nevzdelanosť prejavuje v kadejakých diskusiách a príspevkoch na sociálnych sieťach, bez elementárnych znalostí, ktoré by mal žiak základnej školy ovládať.

To online vyučovanie a zadávanie úloh si učitelia nevybrali dobrovoľne, ani ho nevymysleli a taktiež sa musia niečím riadiť a rešpektovať to. V tejto situácii sme všetci spoločne a nemôže mať každý človek osobitý prístup, lebo niekomu sa nepáči toto alebo tamto. Namiesto zomknutia sa a spolupatričnosti by chcel každý, aby sa k nemu pristupovalo zvlášť. Ale to nejde.

A keď vidím, čo vypisujú poniektorí nespokojní žiaci po internete, tak mi je až zle. Čo tak namiesto sťažovania sa ísť učiteľom v ústrety, pomôcť im, alebo poradiť? Keď technike rozumiete lepšie, ako 50 – 60 ročná učiteľka, ktorá sa to musí zrazu naučiť? Aj toto sú tie generačné rozdiely – starší ľudia majú problém pohotovo porozumieť výdobytkom techniky a mladí majú problém s dodržaním slova, rešpektom, úctou, úprimnosťou a vernosťou. Poniektorým asi nedošlo, že toto nie sú prázdniny a namiesto toho, aby boli radi, že si nemusia nastavovať budíky a parádiť sa pred cestou do školy, kde by museli ostať v triede a riadiť sa zvončekom, tak hundrú a nadávajú. Či radšej by sedeli všetci poslušne v triedach?

Najideálnejším riešením je v tejto situácii výuka online a tá má samozrejme taktiež svoje nedostatky. Čo tak ale namiesto nadávania na učiteľov im poradiť, pomôcť? Pretože oni si to tiež nevybrali dobrovoľne a snažia sa s tým vysporiadať tak, ako vedia. Taktiež toho majú dosť. Skúste to vyštudovať vy a potom sa 20 – 30 – 40 rokov naťahovať s detiskami, z ktorých mnohé sú riadni hajzli a grázli – veď vy sami dobre viete, ako sa k nim správate a aký mate celkovo prístup k škole a učeniu.

Keďže som z učiteľskej rodiny, tak viem čo to povolanie obnáša, aké na učiteľovi zanecháva následky, čo mu do života dáva a čo mu berie, aké sú tam tlaky, nároky, požiadavky, nedostatky, čo musia trpieť a robiť navyše a taktiež aká je pravda – nie tie bludy, ktoré šíria ľudia o práci a čase učiteľa. Vidím, aký je aj pre nich problém učiť sa teraz vyučovať online a tiež musia sedieť pri tom počítači. Viem od mala ako funguje domácnosť v učiteľskej rodine. Že po tom celodennom kriku, škreku a upozorňovaní musí byť doma čo najmenší hluk a veľa veci im vadí. Aj takto sa podpisuje práca učiteľa na jeho súkromie a tie deti sú stále väčší hajzli. Stále zákernejšie a zlomyseľnejšie a rodičia ich doslova zahodia do škôlky, alebo do školy a tam nech sa okrem učiva učia slušnosti, zdvorilosti, spôsobom, správaniu, hygiene, rešpektu. A potom príde malé decko za učiteľkou a povie „mama doma ocovi hovorí, že je kokot“.

Samozrejme česť a vďaka výnimkám, ktoré sa nájdu všade.

A môžete sa poniektorí zastávať tých svojich nevychovaných detí. Vídavam ich po vonku, v podnikoch, alebo keď som chodil robiť na diskotéky – radodajky, feťáci, klamári, zákeráci, podvodníci. Často sopliaci, ktorí nedávno dostali občianske preukazy a už majú odjebané a odfetované. /sorry za výraz/

Veď sa stačí pozrieť, kvôli čomu chodili policajti nielen na stredné školy, ale aj na základky. Ale veď, načo im je škola a učitelia, keď ich predsa vychováva ulica a blbé feťácke rapové texty? „ULICA IM DÁVA LEKCIE“ a inú autoritu neuznávajú. Až kým jednou z lekcií ulice nie je rozbitá papuľa. Potom zrazu sú dobrí aj policajti, aj žalovanie doma.

Keď sa rozprávam so staršími grázlami, ktorí majú toho za ušami aj z detských čias dosť, tak napriek tomu sa s nimi dá viesť plnohodnotný rozhovor, pretože majú šajnu o svete a všeobecný prehľad. Vidím, ako sa správajú k môjmu otcovi, ktorý ich kedysi učil, alebo im bol triedny – slušne, férovo, priateľsky. Dnešní chlapci si vypočujú pár rapových pesničiek a myslia si že sú králi ulíc, ciest, barov, bordelov a že hlúposťou spravia dieru do sveta, pretože tak ich to učia tie moderné texty – mám všetkých v piči, nikoho nepotrebujem, všetko dosiahnem sám a bez rešpektu … . A potom, keď vyrastú, budú mať vlastné deti a vezmú ich do prírody, tak im nebudú ani vedieť povedať, ktorý strom je ihličnatý a ktorý listnatý, alebo aký je to kvet. Na tieto základy botanické vzdelanie netreba a „počkaaaaj, neviem teraz aké je to zviera, strom, kvet, lebo tu nemám signál, aby som pozrel na google“.

Keď to porovnávam s dobou, v ktorej som chodil do školy ja, tak sa žiaci učili poctivejšie. Každý mal nejaké plány, každý bol iný, každý sa snažil, športoval, mal koníčky, nikoho neovládal displej, ani internetové posolstvá. Tí, ktorým učenie nešlo, tak aj dobrovoľne hľadali spôsoby a možnosti, ako sa to doučiť, dobehnúť, aby zapadli do kolektívu a nemuseli sa za seba hanbiť. Samozrejme až na pár výnimiek. A dnes je to naopak. Dnes akoby sa hlúposť, nevzdelanosť a negramotnosť hlásala ako niečo výnimočné a originálne. Hlúpi ľudia by chceli robiť diery do sveta a plačú, že sa musia učiť aj počas koronakrízy. A pritom, ako som už spomínal, toto nie sú prázdniny a učiteľ nie je nepriateľ. Ale keď budú starší, tak si možno uvedomia, že premrhali príležitosť, ktorú už nedobehnú, pretože spätne sa učí ťažko. Potom môžu ďakovať svojim rodičom, ktorí na nich srali, nepodporovali ich, neskúšali, nekontrolovali, nerozprávali sa s nimi a tým v nich podporili tú nevzdelanosť, nulový všeobecný prehľad a zvrátené hodnoty. A také tie výhovorky: „vyskúšaj si sám, aké je byť rodičom“ sú riadne nezmyselné, pretože aj ja som bol dieťaťom a viem ako prebiehalo moje detstvo a školské obdobie a ako prebiehalo u mojich rovesníkov. Aký bol ich vzťah k rodičom, k škole, k vedomostiam. Predbiehali sa v tom, kto bude chytrejší, kto bude vedieť viac, chodili na súťaže, vedomostné olympiády, vymieňali si informácie. Dnes sa školáci predbiehajú v tom, kto je väčší hlupák, kto má viac zmachlené ústa, kto má kvalitnejší reproduktor a kto koho ako poslal do piči. A taký sopliak je schopný niekomu povedať „najprv si obuj moje topánky, potom ma súď“ a pritom ešte nebol ani v susednom meste, no myslí si, že život je ožrať sa, húliť, nadávať, chytiť kamarátke prsia, vidieť vagínu, predať niekomu jointa, nazbierať 10 lajkov k fotke na instagrame, nájsť bohatého frajera, ktorý všetko platí. Toto je pre nich asi znamenie, že už majú odžité a zodraté topánky. Pritom nevedia s akými štátmi hraničí Slovensko, že voda v jazerách je sladká a v mori slaná, alebo že potok tečie smerom od prameňa a nie naopak; aký je rozdiel medzi polostrovom a ostrovom, že existuje príliv a odliv a že cudzí jazyk v škole je úplne o niečom inom, ako ísť do krajiny, kde je úradným jazykom. Nevedia vystupovať v úradnom styku, napísať si životopis, alebo žiadosť, pretože im tie pesničky tak vygumovali hlavy, že považujú slová ako „najvác“, „nejsom“, „som neni“, „niejako“… za spisovné.

Som rád, že som žil v inej dobe a že som aj na sebe, aj na svojich spolužiakoch mohol vidieť iné správanie, hodnoty, chuť do života a hlad po vedomostiach, znalostiach, zručnostiach, zdravú súťaživosť, férovosť a jedinečnosť. Nie ako dnes, keď si mládenec povie, že je sám sebou, no účes má z katalógu, pohyby odpozerané z videoklipov a zaťahuje po bratislavsky, aj keď žije na východnom Slovensku.

Zdieľaj to