Mnohí ľudia si myslia, že keď vniesli do svojich životov drogy, tak dokázali niečo úctyhodné. Že objavili niečo zaujímavé, moderné a v dnešnej dobe potrebné. Že je to nevyhnutnou súčasťou dnešného životného štýlu a chvália sa tým pred ostatnými. Dokonca majú narkomanov za životné vzory a ich narkomanské texty za modlitby. Drogy však zabili a zničili mnoho ľudských životov už dávno pred nimi. A zničili ich aj blízkym osobám, ktoré tie drogy ani nemuseli brať. A čím viac si narkoman myslí, že to má pod kontrolou, tým menej je to pravda.
Mladí ospevujú drogy a sfetovanosť ako keby oni tie drogy vymysleli a nikto pred nimi nemá s drogami žiadnu skúsenosť. Lenže každý, starý aj mladý človek, nejakú skúsenosť s drogami má. Ani ja nie som výnimka. Buď sme niečo skúsili sami, alebo sme mali pred očami rôzne odstrašujúce príklady, v podobe postupne upadajúcich životov ľudí, ktorým nebolo pomoci. Pretože si nedali povedať. Pretože si mysleli, že je to nejaká frajerina. Aj mnohé dievčatá, z ktorých sú teraz vyštafírované, zmaľované paničky na úrovni, alebo matky, podnikateľky atď… kedysi zvracali medzi panelákmi z toluenu, húlili trávu od rána do včera, alebo do nosov nasávali syntetickú realitu. Ale prešli sme tým mnohí a mnohí s tým prestali. Buď to skúsili zo zvedavosti, kvôli pocitu, že niekam patria, alebo sa chceli zapáčiť nejakej partii. No a bohužiaľ niektoré životy to ničí doteraz.
Mnohé životy to vzalo.
Smutné je, že ľudia sa stále nepoučia a nič s nimi nerobí, keď vidia okolo seba narkomanské/ožraté trosky. Musia to vyskúšať na vlastnej koži. Dokonca aj kvôli pocitu, že je to v móde. Že to patrí k nejakému životnému štýlu a sú schopní si aj do popisu k svojmu profilu napísať “MDMA LOVER”. Asi si myslia, že je to nejaká frajerina a že budú kvôli tomu obdivovaní. Že im stúpol medzi rovesníkmi nejaký kredit. Ospevovať drogy a ešte ich prezentovať na svojom profile je však úbohosť!
Ako môže niekto obdivovať nejakých novodobých kikiriki raperov, ktorí propagujú drogy a ako super sú tie stavy? Ako môže byť pre dnešnú mladú generáciu obdivuhodné to, keď sa nejaký mladý človek “umelec” predávkuje Xanaxom? Čo je na tom obdivuhodné?
Ako môže byť životným štýlom tráva, pervitín, extáza, alkohol, kokain a rôzne ďalšie hnusy? Potrebuje ho snáď niekto k riešeniu zlých životných situácií? K zapadnutiu do partie? K dobrej nálade? K ovplyvňovaniu emócií? A je jedno, či to nazvete ľahké, alebo ťažké drogy. Každá droga ovplyvňuje emócie, osobnosť, rozhodovanie a vnímanie emócií iných ľudí. Sám veľmi dobre viem, ako to je. A určite to viete všetci, ktorí to môžete porovnať, pretože ste niečo z toho okúsili.
Zhúliť sa na sídlisku medzi panelákmi, alebo v tme na detskom ihrisku, pustiť si z bluetooth reprákov feťácke texty o tom, že urobíte dieru do sveta tým, že budete mať každého a všetko v p***, bez rešpektu, ohľaduplnosti a iba egoistickým prístupom “ja, sám proti všetkým; ja a nikto iný”, je iba ilúzia. A raz vyprchá, ako šumivá tableta v pohári vody, ktorú budete musieť vypiť, no bude chutiť po posratom živote a zdraví.
To sa týka aj alkoholu, ktorý je s nami od nepamäti. Prípitky, krstiny, oslavy…. to je v poriadku. No ožierať sa dennodenne na úkor zdravia, zodpovednosti, bezpečia a terorizovať doma rodinu a deti, je hnus.
Videl som za tie roky kadečo. Väčšinou v Prahe, kde som dlhú dobu bol. Stovky narkomanov, s ktorými som prichádzal dennodenne do styku či už v práci, alebo aj mimo nej. S mnohými som sa rozprával otvorene o všetkom možnom. Toľko smutných príbehov. Sfetovaných vysokoškolákov bez domova, ktorí sa vybrali do sveta a padli do zlej partie, z ktorej už bolo ťažké vycúvať. Ľudí, ktorí premrhali život a zdravie práškovou realitou v nose, alebo zneužívaním liečiv na kadejaké euforické stavy. Ľudí, ktorých možno hľadá rodina a nevie, že ich syn alebo dcéra je na ulici, alebo na spoločných záchodoch v obchodnom dome, s ihlou v žile. Vyhasínajúce telá, ležiace na lavičke v parku, kde sa povaľujú bezdomovci, ožrani a potulujú kadejaké individuá. A akoby sa ľudia nedokázali poučiť z toho, čo vidia. Akoby nestačilo vidieť, čo to urobí s iným človekom. Musia do toho spadnúť aj oni.
Spišskú Novú Ves si tiež pamätám spolu s Levočou a Krompachami ako lokalitu, kam chodili z celého Slovenska ľudia nakupovať drogy. Pamätám si, ako to žilo aj tu. Ako sa húlilo, fetovalo, ako sa zobali kadejaké tabletky, durman, huby … . Ako poniektorí skladovali v pivniciach trávu vo fľašiach od zaváranín, alebo vo vreciach. Ako sa varilo mlieko, ako sa vyrábali bongá z nájdených plastových fliaš a alumíniového obalu v krabičke od cigariet. Ako sa v tme kašľalo, smialo, kričalo, nadávalo. Ako si to chlapci pestovali v lese. Ako nám to vtedy ako mladým ľuďom prišlo všetko normálne a správne. Lenže vtedy nebolo veľa možností vidieť zlé príklady zničených životov. Nepozerali sme sa toľko na telku, nemali sme v mobiloch internet, ani paušály a prvé farebné displeje sa ešte len začali predávať. Nemali sme ani osemnásť. Vystrájali sme, chodili po koncertoch a festivaloch a akosi postupne to prechádzalo do obdobia temna. Našťastie si to mnohí uvedomili a prestali. Dospeli, našli si prácu, rodinu, alebo odcestovali žiť niekam inam. Bohužiaľ ostali aj takí, ktorých som stretol po čase a sú z nich iní ľudia. Už to nie sú takí frajeri, akými boli. Poďobané tváre, bez zubov, so žltými očami, osobná hygiena na nule. A poniektorým k tomu stačil alkohol.
Rád by som tým mladým povedal, že to nie je tá správna cesta, ako sa prezentovať a ako si “uľahčovať” život a dospievanie. Ale asi tým musia prejsť tak, ako sme si tým mnohí prešli tiež. Aj o tom je asi sídliskový život. Lenže do toho človek môže spadnúť definitívne. A každý, kto na sebe pácha kadejaké zlé veci, tým neubližuje iba sebe, ale aj blízkym osobám, rodine, partnerovi.
Takýto je na drogy môj pohľad. Každý ho má asi nejaký iný. Či už na alkohol, na trávu, na pervitín, na tých dílerikov, ktorí sa poflakujú na sídliskách, alebo na parkoviskách. Každý s tým má inú skúsenosť. Niekto priamo, niekto ako pozorovateľ, niekto ako poslucháč. A vidíme, koľko kadejakých úspešných policajných zásahov na drogy sme tu mali. Drogy sú reálny problém nášho mesta. Je to niečo, o čom sa bežne rozpráva a čo sa berie ako samozrejmosť. A je smutné vedieť, kto každý tým drogám prepadol. Možno by ste boli prekvapení, kto každý vo vašom okolí.
A tak si tu mnohí veselo žijú s drogami a myslia si, že im to dáva to pravé šťastie, emócie, vzťahy. Že tým nadobudli nejaký názor a osobnosť. No čím viac si feťák myslí, že to má pod kontrolou, tým menej je to pravda. Drogy nie sú ani charakter, ani umenie, ani pocit, ani emócia. Je to klam.