Aj samotní lekári, kapacity z celého sveta a veľké zdravotnícke organizácie majú rešpekt a strach pred šíriacim sa koronavírusom, čo má okrem iného aj dopad na ich prácu, na zamestnancov organizácií a konanie lekárskych kongresov. Jedným z takýchto zamestnancov je aj novovešťan, ktorý sa kvôli práci odsťahoval zo Spišskej Novej Vsi, aby mohol pracovať pre veľkú spoločnosť, no prepúšťanie zasiahlo aj jeho. V rámci diskrétnosti nespomenieme krajinu, ani názvy a mená.
Lekárska komora, v ktorej som pracoval, sa zameriavala na výskum v oblasti medicíny. Každoročne sa konal veľký, štvordňový kongres, ktorého sa zúčastnilo zhruba 30 tisíc lekárov. Tieto stretnutia sa organizovali od roku 1991. Personál organizácie celý rok plánoval budúcoročný kongres, aby všetko bezchybne fungovalo. Vyvrcholením teda bolo marcové podujatie, ktorého sa zúčastňovali lekári z celého sveta, aby sa dozvedeli o najnovších technológiách a výskume. Celá organizácia bola vo svojej oblasti veľmi známa a uznávaná mnohými odborníkmi. Pre zachovanie anonymity neuvedieme jej názov.
Prvé správy o koronavíruse vnímala organizácia ako niečo, čo sa ich nijako nedotkne, keďže tieto správy chodili až z Číny. Prijali sa isté opatrenia, aby tí, ktorí sa nemohli kongresu zúčastniť, mohli sledovať celú konferenciu z domu, prostredníctvom internetu. Všetko to stálo veľké peniaze, no nikoho to netrápilo, keďže organizácia mala dostatok finančných rezerv. Keď však správ o víruse a jeho šírení pribúdalo, nastala aj v domovskej krajine organizácie panika. Sebavedomé šéfstvo si zrazu začalo robiť starosti, čo bude s organizáciou, keď ľudia začnú stornovať lístky, pretože to predstavovalo miliónové straty. S tým sa objavili aj obavy veľkých firiem, ktoré plánovali veľkolepé expozície najnovších technológií, čo bol taktiež veľmi dôležitý príjem peňazí pre celú organizáciu. Pre mňa bolo veľmi znepokojivé vidieť, ako svetové kapacity panikária a nie sú si istí, aký priebeh a dopad to všetko bude mať aj na zdravie a životy ľudí.
Keď sa všetko začalo postupne rušiť, organizácia upadla do veľkej neistoty, no zároveň boli zamestnanci ochotní fungovať aj naďalej, pomáhať a snažiť sa, aby kongres dopadol dobre. Mali sme tú prácu radi. Sprísnili sa opatrenia, do hlavnej kongresovej haly mali byť privolaní lekári, po celej hale mali byť rozmiestnené stanice na dezinfekciu rúk a podobne. Zo strany vedenia bolo obrovské odhodlanie pokračovať za každých okolností, keďže takto fungovali 30 rokov. Nič iné robiť nevedeli. Nebol žiadny plán B.
Zakročili však úrady a oznámili, že kongres sa konať nesmie. Nastala obrovská panika, pretože to, čo sa budovalo toľké roky, sa zrazu muselo ukončiť a to s veľkými stratami. Majetný šéf, ktorý si myslel, že môže všetko, bol zrazu ako malé, vystrašené decko – prvýkrát mal pocit bezmocnosti. Nasledovalo veľké prepúšťanie zamestnancov a organizáciu čaká možný krach.
Mnohí si asi neviete predstaviť, čo je to pracovať pre tak veľkú, silnú a sebavedomú organizáciu, uznávanú lekárskymi kapacitami po celom svete a dívať sa, ako kvôli širiacej sa nákaze padá na kolená. Ako celé to úsilie a očakávania vyšli nazmar, pretože áno – zdravie je samozrejme to najdôležitejšie a bolo treba rešpektovať bezpečnostné opatrenia, nariadenia a prevenciu, aby sa vírus nešíril aj ďalej, keďže sa kongresu mali zúčastniť ľudia z celého sveta. No a ako som tušil, tak sa to všetko skončilo aj pre mňa. Teraz sedíme doma a čakáme, čo bude ďalej. Všetok ten šikovný personál, ktorý sa práci pre organizáciu venoval dlhé roky. Nič iné neostáva ani mne, iba čakať v neistote, čo sa bude diať ďalej. Kedy opäť budem môcť vidieť svoju rodinu, blízkych a kamarátov. Kedy sa budem môcť vrátiť do Spišskej.