KOTOLŇA/ZIO: Smutný koniec obľúbenej diskotéky

Nebudem sa venovať tomu, kto môže za to, ako to s diskotékou dopadlo, ani tomu, vďaka komu je to v takomto smutnom stave, ktorý vidieť na fotkách dole. Opäť by som iba rád zaspomínal, ako som ZIO svojimi očami videl ja. Nemusíte sa s tým stotožňovať, keďže každý máme svoje vlastné spomienky, názory a pohľady. Na veľa vecí si už ani nepamätám, alebo neviem, ako presne nasledovali a diali sa, keďže mi to príde, že je to už veľmi dávno a neviem ani, kedy sa z Kotolne stalo Zio.

Prvýkrát som do Kotolne/ Zia vstúpil cca v roku 1998/99, keď sme mali imatrikulačky a ako prváčik/posera som sa obával miesta, o ktorom kolovali rôzne reči, predovšetkým o bitkách. No zvládol som to bez ujmy a pár rokov som sa tam neukázal, presne kvôli všetkým tým zvestiam o spotených pazuchách, opotrebovaných prirodzeniach, mastných vlasoch, bitkách, konfliktoch na záchodoch, alebo vonku. Nebol som zvedavý na namyslené zmachlené pipky, ani na napichaných machrov v obtiahnutých tričkách, ani na reči o tom, kto si s kým rýchlo užil chvíľku rozkoše pri garážoch. A taktiež som vtedy neholdoval alkoholu. Čo vám poviem – bol som nudný suchár. Iba som počúval, ako sa ľudia všade bavia o svojich zážitkoch zo Zia a ako tam pôjdu znova. Vnímal som partie, ktoré sa schádzali pri Levočskej bráne, alebo pri Jednote a spolu tiahli k Ziu, alebo sa ešte najprv zastavili v KTKčku, v Kelte, v Sliepke, prípadne v inom podniku, kde sa dalo ožrať lacnejšie, ako na diskotéke – jednej z najznámejších na Slovensku, o ktorej sa rozprávalo pravidelne aj v rádiách a odohrávali sa tam naozaj perfektné akcie, nadupané programy a vystúpenia. Dokonca aj ja som tam raz so svojou skupinou vystupoval. Nie že by sme práve my boli jednou z tých nadupaných atrakcií, no bola to skúsenosť a skvelý zážitok. Hlavne keď nám DJ zabudol pri prvej skladbe zapnúť mikrofóny.


Každopádne ZIO malo svoje meno, úroveň a prestíž, ktorú kazili práve tie násilnosti a bohužiaľ aj od vyhadzovačov. Tí si svoju prácu zmýlili s bojovým poľom, alebo s ringom. No iba s menšími, slabšími, ožratými, alebo so ženami. A podľa môjho názoru aj oni veľkým dielom prispeli k pádu Zia, pretože mnohí sa tam kvôli nim báli chodiť a určite veľa z vás viete, o čom hovorím.

Skvelý ťah bol fastfood, v ktorom si hladoši mohli objednať niečo rýchle pod zub a načerpať tak energiu na ďalšie tance, poldecáky, naťahovačky, balenie a rýchly orál za rohom. A pár naiviek si skutočne myslelo, že po tom rýchlom uspokojení už tvoria pár a budú spolu šťastní už navždy. To sa končilo aj plačom, čo mi prišlo naivné, pretože raz som sa pri takejto plačúcej dievčine pristavil a opýtal som sa jej, prečo plače. S tvárou znetvorenou rozmazaným mejkapom mi medzi vzlykmi povedalo, že niekto sa jej vkradol do medzinožných priestorov a potom ju nechal tak. Nebaví sa s ňou, ani sa na ňu nepozrie. A takýchto dedinských naiviek tam chodilo dosť, ako potrava pre nagelovaných predátorov.

Ja som do Zia ale začal chodiť až neskôr. Vždy som sa tomu bránil, no časom sa mi zapáčilo prostredie, kde je viac ľudí na jednom mieste a bavia sa. Zapáčila sa mi hlasná hudba, dobré vystúpenia, spoločné chvíle s kamarátmi. Už som vedel, čo znamenal vtedy najobľúbenejší novoveský výrok mladých „Ideš dnes do ZIA?“ ktorý znel v piatok v školách, autobusoch, podnikoch, telocvičniach. A po víkende prišli na rad reči o tom, kto si ako užil, kto sa ako ožral, kto ako stratil pamäť. Najhoršie bolo vždy po pretancovanej a prechlastanej noci zistiť, že už neostali drobné ani na hotdog, ani na taxík. A tak šup domov kolísavou chôdzou, k nekonečnému cieľu – posteli.

Trpeli však ľudia, ktorí bývali okolo a museli sa zmieriť s hlukom, krikom, črepinami, zvratkami, hádkami, nadávkami, motormi taxíkov.

Časom sa otvárala už iba malá časť Zia a ľudí chodilo stále menej a menej. Všetci sme vnímali, že to ide dole vodou a že príde koniec. Koniec hviezdnej diskotéke, ktorú mnohí milovali, alebo zatracovali.

PS: Pochvalu si samozrejme zaslúži aj pani upratovačka, na ktorú si určite pamätá každý, kto do Zia chodil.

Škoda, že som to nemal možnosť nafotiť aj dnu, aby sme mohli zaspomínať ešte trochu viac.

A toto ostalo pred vchodom a na múriku, kde sa odpočívalo na čerstvom vzduchu. SMIETISKO!

/titulné foto: limuziny-rai.sk/

Zdieľaj to