BICYKLOVANIE MOJIMI OČAMI: Spomienky na môj „bicygeľ“

Bicykel je vhodný dopravný prostriedok do každého terénu a stojí iba dobrú fyzickú kondíciu a samozrejme servis a starostlivosť. Avšak žiadne tankovanie, výmenu oleja, poistku, technickú či emisnú kontrolu a podobne. Nie je to tak rýchle, pohodlné a do každého počasia, no komu nie sú cudzie pojmy šport, kondícia, hobby, životný štýl, relax, šetrnosť k životnému prostrediu, tomu bicykel maximálne vyhovuje. A mnohí nadšenci si trúfnu aj na cestovanie skrz celý kontinent a ešte oveľa ďalej.

Ako malý chlapec som aj ja mal svoju trojkolku. Túži po nej asi každé dieťa, až kým nevyrastie a skrz pomocné kolieska sa nezačne učiť na väčší bicykel. Ja som bol odkázaný na pomocné kolieska rád, až kým otec neskríkol a zrazu som zázračne vedel jazdiť aj bez nich. Aj keď som mal po páde neraz v kolenách, lakťoch a dlaniach zaryté kamienky. Ale aj to asi patrí k detstvu. Pády, úrazy, rozbité kolená. Vtedy ešte nikto neprizvukoval „vezmi si prilbu a chrániče“ a mne sa napriek tomu lebka nerozbila o chodník. Ale tieto ochranné prostriedky sú samozrejme potrebné.

Na mojom prvom bicykli, na ktorom som sa vozil už sám bez dozoru, sa brzdilo pedálmi tak, že som sa nohami zaprel do protismeru pedalovania. A keď som prvýkrát vysadol na požičaný horský bicykel, ktorý mal už brzdy na riadidlách, tak som si nevedel zvyknúť. Chcel som zabrzdiť, no pedále sa krútili bez odporu aj opačne. A aby som v tej rýchlosti nezletel dolu svahom do potoka, tak som to zabočil medzi ľudí, ktorých telá ma ubrzdili. Až na pár odrenín sa nikomu nič vážne nestalo.

Kým prišiel môj prvý horský bicykel, som sa po sídlisku vozil na skladačke. Z volantu trčala šrúba a ja som si predstavoval, že je to tlačidlo, ktoré keď stisnem, zmením sa na superhrdinu na supervozidle a spasím celý svet a všetkých ľudí v ohrození. Lepší zvuk som docielil kúskom kelímku od jogurtu, ktorý som založil do konštrukcie bicykla tak, aby sa pri jazde dotýkal špicov a vydával hlasné rapkanie. Takzvaný rapkáč 😀 A zaujímavé, že vtedy sa dal vždy niekde v tráve nájsť nejaký odhodený kelímok. Asi to bola zlatá éra jogurtov.

A samozrejme, že som dostal svoj prvý vytúžený horský bicykel – zelený Lincoln. Celé dni ma nebolo. Boli k nemu aj blatníky, no nevyzerali na bicykli pekne a tak som ich odmontoval, tak ako mnohí ďalší chlapci. Bicykel tak vyzeral viac terénne a terénne vyzeralo aj tričko a nohavice, zbombardované blatom a dažďovou vodou, ktorá často striekala zo zadného kolesa až pred volant. Pamätám si, že chlapci si chodili do Kauflandu, keď sa tam ešte predávali bicykle, ukradnúť „blikátko“. Odmontovali ho, strčili nenápadne do vrecka a šup domov. Okrem blikačky bicyklu nesmel chýbať tachometer, klaksón a domontované rohy. Kto stratil upchávky na volante, ten zašiel do niektorého z panelákov a vybral ich z bicykla, ktoré ľudia mali často pri dverách do bytov. Niektorí si takto chodili „požičiavať“ topánky.

Ako som rástol aj na váhe, tak bicykel strácal svoju nosnosť. Už som si nemohol dovoliť previezť sa na ňom po lúke, alebo cez les, aby sa podo mnou nepokrčil, ako papierový model a raz, na ceste z môjho prvého zamestnania podo mnou špice povolili a zniesol som sa na zem, ako kovboj na unavenom koni. Občas som si požičal otcovu Libertu, no hanbil som sa, pretože bola veľká, ťažká, nemoderná a s košíkom vzadu. Mala však pumpu umiestnenú priamo na ráme.

Bicykel som si kúpil už iba jeden. S odpruženou vidlicou, ktorá mala pod náporom môjho tela čo robiť a nakoniec som ho predal niekomu, pre koho bol vhodnejší. Odvtedy márne hľadám bicykel, ktorý by ma spoľahlivo uniesol a mohol by som sa na ňom vybrať aj do terénu, aj na dlhšiu cestu a nepovolí podo mnou, ako model zo špiliek. Každopádne jazdiť bicyklom do práce, do školy, či na výlety nie je hanba, ani výsadou chudobných. Ako som spomínal vyššie, ide o životný štýl, ochranu životného prostredia a zdravia. A navyše, niektoré bicykle sú drahšie ako auto toho, kto si myslí, že ľudia sa vozia na bicykli preto, lebo nemajú na kúpu automobilu, či motorky.

Zdieľaj to