OBČIANSKE ZDRUŽENIE VESELÉ DIEŤA, ŠŤASTNÁ RODINA: Hendikepované deti nie sú menejcenné

Vladimíra Pavľáková zo Spišskej Novej Vsi sa rozhodla zasvätiť svoj život pomoci postihnutým deťom. Toto rozhodnutie umocnila aj situácia v rodine, v ktorej majú práve takéto dieťa a preto vie, čo všetko to obnáša. A najhoršie je, ak rodičia, ktorí nevedia, ako sa o hendikepované dieťa postarať, ho nemajú kam „dať“.

Vladimíra sa dala na štúdium špeciálnej pedagogiky a pedagogiky mentálne postihnutých a spolu s ďalšími dvoma ľuďmi sa odhodlala založiť Občianske združenie veselé dieťa, šťastná rodina,  keďže kedysi pracovala v detskom domove v Martine s takto hendikepovanými deťmi. V každodennom styku s nimi zistila, že taktiež dokážu vnímať a cítiť. A práve spoločnosť týchto detí začala Vladimíru napĺňať a robiť šťastnou. Rozhodla sa aktívne podieľať na možnostiach, ako spríjemniť a skvalitniť ich životy, pretože to, že sú iné a vyžadujú si špeciálny prístup a pozornosť neznamená, že sú menejcenné.

Samozrejme, že takéto aktivity si vyžadujú aj pomoc od iných ľudí, prípadne podporu miest a obcí a opäť sa bohužiaľ ukázalo, že ten, kto by mohol pomôcť, tak sa vyhovára, že nemôže a ten, kto nemôže pomôcť finančne, tak tieto deti poteší aspoň hračkami, papierom, farbičkami, alebo rôznymi edukačnými pomôckami. Každá pomoc a pozornosť sa ráta a je smutné, že práve starostovia, ani KSK neboli ochotní pomôcť. Našťastie sa stále nájdu aj milí a ochotní ľudia, ktorí pomôžu ako vedia, hlavne ak vidia človeka so zápalom pre vec, ochotného vzdať sa svojej práce a ostatných aktivít, aby sa mohol naplno venovať združeniu.

V prípade, že môžete akokoľvek pomôcť, oslovte Občianske združenie veselé dieťa, šťastná rodina na ich facebookovej stránke. Odmenou pre vás bude radosť detí,  žijúcich vo vlastnom svete, ktorý si zaslúži pozornosť.

 

Rád by som ešte dodal pár slov:

Je zaujímavé sledovať niektoré diskusie o interrupcii. Ako jeden z argumentov, prečo sa pre ňu rozhodnúť je, že dieťa sa narodí postihnuté. A tak sa ho treba radšej zbaviť, ako ho priviesť na svet. Zbaviť sa zodpovednosti a starostlivosti. Keď ale niekto dokáže súložiť, tak potom nech za to prevezme aj zodpovednosť. Nie je to zlyhanie toho dieťaťa.

A pozrime sa okolo seba. Koľko chorých ľudí a ľudí postihnutých, hendikepovaných žije medzi nami? Koľko z nich číta tieto diskusie a určite je im ľúto, že nemuseli existovať a vnímať tento svet, keby sa niekto rozhodol, že im to kvôli ich postihnutiu neumožní? Títo ľudia totiž tiež vnímajú, cítia radosť, smútok, šťastie, bolesť, cítia vône, dotyky, lásku… . Dokážu sa usmievať, aj keď majú svoj svet. Aj keď sa tešia po svojom a pre niekoho to môžu byť grimasy, pazvuky, či séria náhodných pohybov. Je ale niekde poučka na to, že šťastie sa vyjadruje spevom, krikom, vyskakovaním po plafón? Niekomu stačí ako prejav šťastia pocit, a letmý úsmev, ktorý nemusí vidieť každý. Nemusí sa vedieť namaľovať, tancovať v rytme DnB, zdvíhať činky, česať si vlasy, šoférovať, cestovať, striedať partnerov, čítať knihy, spievať, maľovať obrazy a vlastniť účet na sociálnej sieti. To ale neznamená, že nemôže mať v tomto svete svoj vlastný, malý svet a chápať ho po svojom. Alebo si naozaj nezaslúži žiť? Všimnite si to množstvo šťastných príbehov hendikepovaných, postihnutých ľudí. V mnohom inšpirujú ostatných.

Ale aby si kvôli tomu niekto nezaslúžil žiť, pretože by trpel? A možno, že viac ako svojim postihnutím, by trpel pohľadom na tento šablónovitý svet, kde sú ľudia posadnutí honbou za tuctovosťou a len oni vedia čo je zdravé a správne a kto si zaslúži žiť. Inakosť sa nepripúšťa. Ale aj hendikepovaní majú reakcie na vonkajšie vplyvy, aj keď možno iné, ako zdravý človek z plagátu.

Kopu ľudí má postihnuté dieťa a som presvedčený o tom, že sú radi, že ho majú, aj keď nebehá s ostatnými po vonku a vyžaduje si viac pozornosti. Ale aj tak si dokázali vytvoriť vzájomný vzťah a naučili sa vnímať reakcie svojho dieťaťa, aj keď sú neobvyklé, jedinečné. Nestrácajú nádej, bojujú o jeho zdravie, sledujú novinky a pokrok vo svete medicíny a hľadajú možnosti, ako pomôcť. A popri tom sledujú, ako ich dieťa rastie a je v ňom život.

Myslím si, že iba zrúda si k takému dieťaťu nevytvorí vzťah a zbaví sa ho spláchnutím do záchoda, alebo hodením do kontajnera. A ak predsa len niekto nevie, nechce, alebo sa bojí o hendikepované dieťa postarať, tak tu máme ľudských anjelov, ktorí boli a sú ochotní venovať im svoju pozornosť, lásku a opateru. Ľudia, medzi ktorých patrí aj  Vladimíra Pavľáková.

Zdieľaj to