NOVOVESKÉ HISTORKY: Spomienky bitkára na svoju mladosť

Stretol som ho na lavičke pri detskom ihrisku, kde sa hrali aj jeho dve malé deti. Začínajúce šediny a ustarostenú tvár ukrýval za novinové stránky, začítany do nových správ a káuz. Pamätám si ho ešte z čias školy, keď som bol bojazlivý, no vnímavý chlapec. Bol miestnou legendou nie len v Spišskej Novej Vsi a rešpekt si získaval päsťami. Žiadne žalovanie a vyhrážky.

Takých ako on bolo v tej dobe viac. Mnohí povymetali basy a poučili sa a poniektorí nie. Poniektorí vedú poctivé, rodinné životy a v niektorých ostal ten život grázla, alebo sa so životom vyrovnávajú svojsky, prostredníctvom drog a alkoholu.

Zdvihol zrak, letmo sa pri pozdrave usmial, zložil noviny a ochotne sa so mnou pustil do debaty o vtedajšej dobe, keď aj bitkári a grázli mali svoju vlastnú definíciu cti.

„Vieš Miro, kedysi to bolo všetko iné. Vedeli sme, čo si môžeme dovoliť a čo nie a mali sme rešpekt a úctu k starším. Napriek tomu, že sme viedli pouličné životy, plné bitiek, nadávok, lacného vína. Každý mal svoje miesto, podnik, zákutie, partiu. Každý vedel o tom druhom, z akej partie je, s kým je kamarát a kam chodí. Vtedy ešte mobilné telefóny neboli, ale vždy si vedel, kde koho nájdeš. Nikdy sa však neobjavil nejaký sopliak, aby vynadal niekomu staršiemu, bol k nemu drzý a v prípade potreby volal políciu, alebo rodičov. Existoval určitý rešpekt a hierarchia, aj keď sa to mnohým nepáčilo. Hlavne dospelým a policajtom. Aj policajti boli vtedy odvážnejší, tvrdší a zákernejší, keď si mohli svoju frustráciu vybiť na nejakom mladom grázlovi. Vedeli, že sa nebude brániť, bitku znesie v tichosti a nikomu o tom nepovie. Nie ako dnes, keď sa všetko nahráva na video.

Bitkári mali svoju česť. Vedelo sa o nich. Ak som mal nejaký problém, tak som šiel aj sám, aby som si ho s niekym vyriešil. Aj keď proti presile a dostal som nakladačku. Aj s tým totiž stúpal rešpekt. Bolo to o odvahe. Nie ako dnes, keď sa ľudia navzájom udávajú za nadávku. Ak si mal problém a mal si v sebe potrebnú hrdosť, tak si šiel a vyriešil si si to sám. Nebol čas ísť domov a volať niekomu z pevnej linky na pomoc. A nikto sme nemali messenger, aby sme sa mohli zmobilizovať a tiahnuť na niekoho.
A samozrejme že od nás boli aj iní, starší, obávanejší. Mali sme k nim rešpekt a nechodili sme na miesta, kam chodili oni.

V tej dobe boli iné hodnoty. Bili sme sa a vyzývali sa na férovky za kamarátov, rodinu, presvedčenie, názor, rešpekt. Teraz je to kvôli peniazom, politike, sláve. Chlapci za našej mladosti v mene bitkárskej cti najprv konali a až potom mysleli na následky. Tie ich nezaujímali. Nikto nechcel byť zbabelec. Dnes je to o zákernosti, vypočítavosti, zapredanosti. Pamätám si mnohé bitky po sídliskách medzi panelákmi v mene rodiny, partie, lásky. Nie za odmenu. Mysleli sme si, že sa to od nás vyžaduje a očakáva tak, ako právna rada od právnika. Jasné, že všetci nemohli byť bitkári, grázli, tvrďáci. Mnohí mali iné kvality. Venovali sa umeniu, tancu, hudbe, štúdiu, športu atď.. , ale tí mali silných kamarátov, ktorí sa ich zastali. Nás. A tým nemyslím individuá, ktoré v tlupe niekoho dokopali na zemi, vyvyšovali sa na chorých, starých, slabých, alebo žili rasovo motivovanými útokmi.

Každý sa snažil tvoriť si meno v týchto kruhoch sám. Nie skrz peňazí, kupovania si kamarátov. Šlo o skutky, odvahu zastať sa kamarátov, partnerky, rodiny a hlavne fér. To dnes chýba. Férovosť.

Kto sa dnes za teba sám hodí do presily? A dnes sa vždy nájde niekto, kto sa prikradne odzadu a ovalí ťa po hlave, aby ťa potom mohol dokopať na zemi, alebo nosí za opaskom slzák, nôž, pištoľ. My sme zbrane nenosili. Proste sme si to rozdali pred Čikim, pri Ziu, pri potravinách, medzi panelákmi, na ihrisku, pri garážoch. Kdekoľvek. A z mnohých sú dnes dobrí kamaráti a spomínajú pri pive na tieto chlapčenské časy.
Ale samozrejme, že aj vtedy boli rôzne výnimky. Ale s tými nikto nechcel nič mať, pretože zradcov, udavačov a zákerákov nemusel nikto. Poniektorých z nás začali postupne k sebe ťahať bezpečnostné agentúry, alebo organizovaní zločinci. Niektorí s nimi šli, no nie všetci sa nimi nechali kúpiť.

Dnes, ak je niekto silný a veľký, chcú sa s nim slabší kamarátiť, aby ho mohli za odmenu poslať niekoho zbiť, niečo rozbiť, alebo niekomu niečo podstrčiť. Mnohí absolvujú hodiny a hodiny tréningov, zápasia medzi sebou, no neuvedomujú si, že už je to o inej sláve. K tomu, aby si niekomu šiel vybiť zuby, lebo vynadal tvojej sestre, že je kurva, alebo povedal niečo nepekné o tvojich rodičoch, alebo ti niekto zbil kamaráta, si nepotreboval rozhodcu, ani dres, ani sponzora, ani kamery, ani potlesk, ani povzbudzovanie publika. Ani si predtým nepotreboval zarobiť na drahom vstupnom, aby sa niekto mohol pozerať na to, ako toho druhého vyzývaš na férovku. Stačila sila, rešpekt, ulica.

A ako to bolo a je s odvahou? Spomenul som si na dve príhody.

Už je to dávno. Možno 18 rokov dozadu. Čakal som večer na posledný autobus. Už bola tma. V parku naproti som registroval pár ľudí, ktorým sa očividne ešte domov nechcelo. Na operadle lavičky sedelo mladé dievča a blížili sa k nej dvaja chlapi. Zastavili sa však pri nej a začali ju obťažovať, obchytkávať a ťahať za ruky preč. Kričala aby ju nechali, no to už som bežal k nim, aby som zabránil niečomu nepeknému. Nie preto, že by som musel, ale preto, že som mohol a chcel. Jedného som ihneď päsťou zrazil k zemi a druhý s nadávkami utiekol. Bol som vtedy chlapec, stredoškolák a oni dospelí chlapi. Nezamýšľal som sa nad tým, či robím správne, alebo nie. Proste som konal a nezaujímal ma prípadný prúser z toho, keď im ublížim. Ani som sa nepredstavil, ani som sa o tom nikomu nezmienil a nechválil. Nefotil som sa pri tom, ani som dievčinu nežiadal o telefónne číslo, adresu, rande, ani zoznámenie. Urobil som to preto, lebo mi to kázala česť bitkára a preto, že som mohol.

Druhá príhoda je trochu opakom tej prvej. Moja kamarátka šla so svojim novým priateľom na večernú prechádzku mestom a pri jednom z barov si ich začali odberať nejakí ožrani. A ona, odjakživa papuľnatá, ukričaná a drzá žena sa s nimi pustila do hádky. Na to schytala od jedného takú ranu päsťou, až spadla na zem. Jej nový priateľ však iba bez slova stál a nič neurobil. Bál sa totiž, že dostane bitku a bude mať prúser. Čo je ale viac? Zastať sa svojich blízkych aj za cenu bolesti a „prúseru“, alebo sa iba nemo prizerať?

Odvaha je vždy viac, ako to, či vyhraješ. Môžeš si povedať, že si pre to urobil všetko, čo bolo v tvojich silách, no nemôžeš očakávať, že budeš najrýchlejší a najsilnejší chlap na svete. Vždy môžeš o zuby prísť aj ty.

Mnohí už máme svoje rodiny a usporiadaný život a to aj s tým množstvom jaziev na tele a na duši. A občas sa stretávame a spomíname na to, ako sme stáli v rôznych partiách proti sebe, alebo ako sme si navzájom vybili pár zubov. Doteraz o mnohých z nás kolujú rôzne historky a som rád, že nie o tom, kto aký kvalitný pervitín doniesol, kto platil pri stole, kto koľko zarába, kto si kúpil aké auto a kto s kým spal.“

 
Toto nie je obhajoba násilia a bitiek, ale spomienka a úvaha nad svojskou filozofiou bitkárskej cti a odvahy, ktorá sa niekam vytratila a nahradilo ju udavačstvo a zbabelosť. Určite si mnohí spomeniete na svoje chlapčenské časy.

Zdieľaj to