Je piatok. V Cubano to opäť praská vo švíkoch a švy praskajú aj na podprsenkách, slipoch a tričkách, ktoré sú o číslo menšie, aby vynikla práca plastického chirurga, alebo kvalita podporných látok. Aspoň, že sa ľudia už toľko nekúpu v parfumoch a nechávajú priestor potu, aby vykonal svoju prácu v citlivých nosoch.
Stojím chrbtom k hudbe a lakťami prepichujem preťažený barový pult. Mám vypité a znovu som si objednal pohárik toho, čo mi aspoň na pár hodín dovoľuje zabudnúť a prijať chvíľkový pocit šťastia. Prišiel som sám, no mám jeden zo svojich ďalších opileckých monológov pred barovým publikom, ktorému ešte nevadí počúvať moje kecy.
Cítim, že niekto stojí za mnou a díva sa. Samozrejme, že sa otočím. Okamžite ku mne jedným krokom pristúpi dievčina a chce sa zapojiť do debaty, ktorú vediem hlavne sám so sebou a divím sa, že mi neprotirečí. Neochotne sa s ňou zoznamujem, aj keď ona asi netuší, že je to zbytočné. Neviem totiž, na čo zabúdam skôr. Na mená, alebo na tváre. Je atraktívna, no pripomína mi niekoho v mojom živote, kto mi je vrcholne odporný, ale zdržím sa. Som totiž zvedavý. Zvedavo sa dívajú aj ľudia okolo mňa, ktorých som ešte nestihol pustiť ku slovu. Asi mi prajú, aby som s ňou odišiel domov a zmocnil sa jej tela, no nevedia, že nie som kôň, ktorého ľahko osedlať. Možno by som jej mal niečo objednať, no ak som sa niekedy pýtal nejakej ženy pri bare, čo pije, tak to bola barmanka, ktorá si dala so mnou a aspoň na chvíľu ma vytrhla z myšlienok.
Ona však objednáva mne. Nezvyčajný scenár. Netuší však, že dej naberie rýchly spád a nebude tou, ktorá bude režírovať zápletku pri bare, pretože sa nedám kúpiť za pár omamných panákov. Pýtam sa jej, čo tu robí sama a kde má partnera, manžela, frajera, milenca, alebo nejakú inú obdobu mužskej spoločnosti. Odpovedá okamžite a sebaisto s takou samozrejmosťou, s akou si po veľkej potrebe utierame zadok. Frajer momentálne nie je doma, pracuje v zahraničí a ona predsa nebude nosiť drevo do lesa. Približuje sa a narušuje moju diskrétnu zónu. Chcela by sa ma dotknúť. Úspešne ustupujem.
Díva sa na mňa, ako keby som jej mal za to na krk zavesiť medailu za odvahu, no mne to príde ľúto. Dobre totiž viem, aké je to byť klamaný, podvedený a s pošliapanými predstavami o budúcnosti, s milovanou osobou po svojom boku. To, za čo by sa mali ľudia hanbiť, je dnes obdivuhodné a myslia si, že by sa tým mali verejne chváliť. No nie v mojej spoločnosti. Otáčam sa k baru a vyplazujem jej chrbát. Jej to nevadí. Ide o chlapa ďalej a skúša to tam. Úspešne.
Je koniec. Dídžej prestal hrať a podnik sa vyprázdňuje. Ona už dávno odišla, v sprievode nadržaného samca, ktorý sa teší zo svojej koristi. Možno si ani neuvedomil, že tou korisťou je on.
Odchádzam bez toho, aby ma museli vyhadzovači ťahať von šmykom. Aj keď, mali by to v rámci tréningu a ak by ma správne chytili za všetky končatiny, tak by si možno pri mojich 140 kilách ani nenarušili symetriu. Pozdravím sa. Idem.
Je štyri ráno a v mnohých zarosených autách, tmavých kútoch, kríkoch a na odľahlých miestach sa ešte odohrávajú rýchlovky s barovými známosťami . Kráčam domov po nekonečnom chodníku smerom k sídlisku Západ a premýšľam, či sa ešte v dnešnej dobe oplatí niekomu veriť, alebo som staromódny a svet ovládli ľudské figuríny, so srdcom v nohaviciach.