Píšem o tom až teraz, pretože skôr nebol čas. A keďže som si k tomu v mobile našiel poznámky, tak som ich spracoval, aby som sa s vami podelil.
Iba jemne načrtnem dojem z osláv, koncertu Drišľaku a vatry. Obecný úrad? Zvonku pekná budova, no zvnútra? Starina. Pretože som tam šiel na záchod, tak som si mal možnosť obzrieť interiér. A je to tak, ako je to s politikou celkovo. Navonok nádhera, vonkajšia prezentácia, prejavy, obleky, kvetnaté vyjadrovanie, sľuby… Ale vo vnútri? Zákulisie? Prehnitosť, kšefty, konflikty záujmov, rodinkárstvo, podvody, ojeby a úmysel tie predvolebné sľuby ani neplniť. Ale nie o tom som chcel. Ani o tom, že si nejaká strana a logo ide privlastniť nejakú ceremóniu a že Drišľak musel toľkokrát spomínať starostu. Načo toľko SMERáckej politiky? Každopádne, keď som videl to množstvo ľudí, tak som presvedčený, že aj v takejto lokalite sa chcú ľudia stretávať, baviť, chodiť na kultúrno-spoločenské podujatia. A koľko to stojí? Vytvárať komunitné podujatia? Pár eur, alebo nič. Otázka – koľko tam tých podujatí je? Ako často?
Každopádne, program pekný, aj park pekný, aj zapálenie vatry.
K Prakovciam mám silný vzťah. Vždy ma to tam ťahá a keď mám čas, tak sa tam idem previezť, po ceste sa okúpem na Turzove v Gelnici, zájdem v Prakovciach na obed alebo na zmrzlinu, prejdem sa po sídlisku. Zaspomínam. Minule som zašiel aj na cintorín, aj keď na cintoríny zásadne nechodím, pretože radšej spomínam na to, ako človek žil.
V Prakovciach som prežil krásne detstvo a mladosť. Mnoho víkendov a letných prázdnin pri starých rodičoch, s bratrancami, kamarátmi. Vlakom alebo neskôr na Lade, ktorú otec kúpil. Bicyklom šiel pre auto do garáže, kým sme ho čakali dole pri bytovke.
Pamätám si, ako som bežal dole kopcom po sídlisku, pretože som sa tešil na babku Katku a ako som skončil aj s rozbitými kolenami. No to chlapca nemôže zastaviť, pretože do chlapčenského sveta patria aj rozbité kolená, lakte, vyrazený dych. Dokonca si pamätám, ako vtedy bolo cítiť každú bytovku, pretože sme behali kade-tade. Aj aký zvuk mali dvere, keď sme prišli k babke Gitke a dedovi Karolovi. Áno, tam, kde je na balkóne namaľovaný Jánošík. Ale v Prakovciach som mal vtedy obe babky a oboch dedkov. Aj krstnú, aj otcovho brata s rodinou. Bratrancov.
Pamätám si, ako som sa bál tých starých pivníc, o ktorých starší rozprávajú, že sa tam schovávali kadejakí vojnoví „hrdinovia“, ktorí vyliezli až keď bolo po všetkom, aby si prevzali vyznamenania.
Pamätám si blízkosť lesa, chodenie na huby, tú skalu na začiatku lesa, vystrájanie, aj ako vždy v noci pískali pri ušiach komáre. Pamätám si na vlek, aj ako sa mi snívalo, že tam lietam na vidličke. Je to jeden zo snov, ktorý nikdy nezabudnem. A je zaujímavé, že doteraz mám častokrát živé sny o Prakovciach. Pomiešané s kadejakými ľuďmi zo súčasnosti.
Pamätám si, ako sme sa spúšťali na skateboarde po chodníku, kde bola autobusová zastávka, aj na sánkovačky za bytovkou pri garážach, aj na panelku a spúšťanie sa po nej v zime na takých umelých hmotách namiesto lyží. Aj ako sa utekalo hore ulicou, pretože to bol vraj nejaký zvyk. Hore kopcom bežať 😀
Pamätám si juniálesy, aj kino, aj diskotéky a neskôr aj Prakofest, kam som šiel s otcom a namiesto toho, aby som dával pozor ja naňho, keď bude sedieť a piť so starými kamarátmi, tak som sa s tými jeho kamarátmi ožral ja a musel na mňa dávať pozor on. Ale v Kocke som s nimi zaspieval pekne 😀 Ale to už bolo neskôr, to už som bol dospelý.
Pamätám si, že na sídlisku bolo mnoho mladých, hral sa tenis, volejbal, futbal a miloval som, keď som mohol byť vonku až do zotmenia.
Pamätám si, ako sme partia nosili biele tričká, maskáče, bombery, strihalo sa naholo alebo na kačku, počúval sa Landa, pretože takto to vtedy bolo medzi chlapcami v móde. A aj ja som chcel zapadnúť. Milujem tie spomienky, keď ma bratranec Jaro vzal medzi svoju partiu. Ešte doba bez facebookov, youtubov, cédečiek, mobilov. Základ bol byť vonku čo najdlhšie a zbierať dobrodružstvá.
Pamätám si na telefónnu búdku, z ktorej sa dalo telefónovať zdarma a ako sme volali na kadejaké telefonické súťaže, kde bolo treba pri správnej odpovedi povedať „áno“. 😀 Aj ako sme sa pri tom telefóne striedali aby každý povedal tú správnu odpoveď, ktorá nakoniec ani správna nebola, takže to bolo zbytočné 😀 Pamätám si aj cukrárne, potraviny, krčmy a novinový stánok, kam som chodil pre známky a nové číslo časopisu Bravo.
Pamätám si, ako všetci robili v závode, aj môj dedko aj ujo. A ako ujo Jaro vyrábal dýky, valašky a mne veľký nerezový prívesok, pretože som časom presedlal na iný štýl a mal som rapovú hudobnú skupinu 😀 Široké gače, šiltovku atď… .
Pamätám si, keď sme prišli k dedovi Karolovi, a z balkóna sme si zakývali s ujom Jarom, aby videl, že sme v Prakovciach. Aj ako šli ulicou, ako sme sa zdravili, sedeli v obývačke pri obložených chlebíčkoch a otec s ujom Jarom viedli horlivé debaty o všetko možnom – politika, spomienky na Prakovce, na detstvo, na to kto už nežije, kto ešte žije, komu sa ako vedie, kto sa kam odsťahoval a aká je aktuálna situácia v obci. Pamätám si, ako sme sa potom šli prejsť a spomínali ďalej. Aj na kúpalisko.
Pamätám si, ako som radšej chodil k babke Katke. Asi preto, že ma rozmaznávala viac, než babka Gitka. Pamätám si aj na dedka Vladka, ako sedel v kuchyni, alebo v kresle a dlaňami bubnoval o opierky kresla. Tiež robil v závode. Najviac srandy ale vždy bolo s dedom Karolom. A ako hral karty 😀 A nikdy mi nechcel vysvetliť, ako robí tie triky.
Pamätám si, ako otec chodil so športovou triedou do Prakoviec na sústredenia, aj ako bola v Prakovciach videopožičovňa, do ktorej ma ako chlapca – žiaka ZŠ poslal dedo Karol a zo srandy mi povedal, aby som si tam pýtal porno. Vraj mi tam oni povedia, čo to je 😀 Ale aspoň, že predtým ma učil pekne pozdraviť, keď sme prišli niekam do obchodu. „Dobrý deň prajem“. A nahlas. Pamätám si aj na to, ako nás strašil tým, že keď budeme zlí, tak príde Dedo z Koniec Hory a vezme nás preč.
A ako som obdivoval dedovu zbierku odznakov, knihy, staré fotky, pohľadnice a čo všetko mali po šuflíkoch.
Pamätám si, ako som ležal v posteli u babky Katky a pozeral sa na lúster, ktorý máme teraz doma my a stále mi príde zaujímavý. Aj ako sme u uja Jara pozerali na videokazetách kung-fu a karate filmy. Aj ako som mal strach z tej starej výťahovej kabíny, ktorá sa pohybovala v zamrežovanej šachte.
Pamätám si, ako sa dedo Karol bál hmyzu, tak ako ja 😀 a ako pri tom vedel nadávať. Ako sa dokázal oháňať na muchu aj čakanom, keď sme boli na záhrade. To bola paráda, že hneď neďaleko bytovky boli záhradky. Miloval som hrášok, maliny a keď sme ako rodina varili guľáš alebo opekali špekáčky.
Pamätám si, ako sme sa chodili hrabať v košoch, lebo tam častokrát boli hračky a omaľovanky zo škôlky.
Pamätám si, ako som u jedného z kamarátov prvýkrát hral na počítači hru Duke Nukem 3D. Prvá hra, ktorú som hral nielen s klávesnicou, ale aj s myšou.
Ach… ešte na starých kotúčoch máme nahraté videá, ako to vtedy v Prakovciach vyzeralo. Kiež by sa to dalo nejak zdigitalizovať.
A pamätám si, že v Prakovciach som prvýkrát videl môjho otca plakať. Na dedovom pohrebe.
