Prinášam vám rozhovor s Filipom Frankom, predsedom mládežníckeho parlamentu v Spišskej Novej Vsi. Dnes nebudem dávať dlhý úvod, pretože som sa k mládežníckemu parlamentu vyjadril iba nedávno TU. A tak prejdem rovno k rozhovoru.
Filip, prečo si sa rozhodol angažovať v mládežníckom parlamente a aký máš pocit z toho, že si jeho predseda?
Do tohto projektu som sa zapojil už skôr, asi pred dvoma rokmi, no donedávna som ešte fungoval len ako jeho radový člen. Dôvod prečo som tak spravil asi tkvie v mojej povahe, vždy som akýmsi spôsobom inklinoval k dobrovoľníctvu, no nepôsobil som v žiadnych štruktúrach, kde by som túto moju črtu vedel zužitkovať. Väčšmi to ale pripisujem tomu, že mám neochvejnú chuť a potrebu meniť veci, meniť veci k lepšiemu tak, aby som po sebe zanechal nejakú vizitku. Ak sa po čase obzriem za tým, čo som vykonal, chcem aby to bolo zjavne viditeľné – to som ja. A pokiaľ som predseda, som o niečo bližšie k tomu realizovať svoje vízie a pretaviť ich do reality. Celkovo to vnímam ako výrazný krok vpred na mojej vlastnej ceste. Ak sa však už bavíme o konkrétnom pocite, musím sa priznať, že ho najlepšie vystihuje pojem – zadosťučinenie. Patrím totiž k ľuďom, ktorých baví veci kontrolovať a chcú niečo riadiť, ideálne podľa svojich predstáv, osobne to nazývam “samaritánsky komplex”, čo so sebou prináša plusy aj mínusy a je iba na nás, čo viac zaváži.
Aké vlastnosti, zručnosti a schopnosti by mal mať člen mládežníckeho parlamentu?
Možno som to už trošku načrtol, no na druhej strane nebudem preháňať ak poviem, že potrebujeme mladých ľudí všetkých zručností, schopností a aj pováh. Ak reprezentujeme nejakú časť spoločnosti, mali by sme byť jej odrazom vo všetkých ohľadoch, pretože spoločnosť nie je a nikdy nebude homogénny celok. V tomto svetle teda hľadáme introvertov aj extrovertov, pesimistov a optimistov, technicky, či komunikačne nadaných ľudí, pôsobnosť a ľudovo povedané práca sa nájde pre každého, to čo zaváži je však odhodlanie sa do nej obuť.
Čo pre teba znamená škola, učivo a v čom podľa teba zaostáva školský systém?
Po ôsmich rokoch na gymnáziu, zisťujem, že je to pre mňa domov, ľudia, ktorých mám rád, ale aj takí, ktorých veľmi nemusím, no spoločne tvoria miesto, kam sa vždy môžem vrátiť, teda aspoň pokiaľ si ma tam budú pamätať. Aj keď som sa mnohokrát nevedel dokopať do učenia, teraz zisťujem, že mi to bude chýbať a nechce sa mi veriť, že sa to končí. Už dlhšie, však počúvam, že by žiaci na školách privítali viac individuálny prístup a osobne by som si vedel predstaviť zmenu minimálne v tom, aby sme posledné dva roky štúdia venovali prioritne predmetom z ktorých budeme maturovať a ktoré budeme potrebovať aj na vysokú školu. V tomto období je drvivá väčšina z nás už rozhodnutá o svojom smerovaní a ak sa v ňom nenachádza chémia alebo biológia, nevidím dôvod na to sa im podrobnejšie venovať. Netvrdím však, že tieto predmety nie sú potrebné, iba sa domnievam, že požadovaný všeobecný prehľad sme v nich získali za prvé roky štúdia a ak sa im už nemienime venovať, nevidím dôvod trápiť študentov povedzme zameraných na humánne vedy s redoxnými reakciami alebo určovaním väzieb v kyselinách. A platí to aj opačne, študent chémie a budúci inžinier naozaj nepotrebuje povinne vedieť, aké je Sokratovo ponímanie nášho sveta, pokiaľ po tom samozrejme netúži. Istú dobu ma tiež fascinuje školský systém v severských krajinách, kde kurikulá vnímajú kontextuálne. Delenie predmetov, ako ho poznáme my nepoužívajú. Napríklad matematika a fyzika sa študujú spoločne, nakoľko sa látky prelínajú. Žiaci tak lepšie chápu teoretické (matematiku) využitie v praxi (fyzika). Z môjho uhla pohľadu je tu priestor na spojenie dejepisu, literatúry a občianskej náuky. Ak tvrdíme, že na spoločensko-politické udalosti a dianie vo svete vždy reagovala literatúra, filozofické smery, nálady v spoločnosti a v neposlednom rade umenie s kultúrou, mali by sme tieto predmety vyučovať spoločne, chronologicky, tak aby žiaci chápali všetko v kontexte danej doby.
Aké ciele má mládežnícky parlament a čo môže priniesť životu v meste?
Mám jedno krédo – “V stanovovaní cieľov buď utopistom, na ceste k nim, realistom”, chcem tým povedať, že moje plány síce môžu byť ambiciózne, no musíme rozmýšľať nad každým krokom tak, aby mali úspech. V našej pôsobnosti vidím priestor na vytváranie občiansky aktívnej mládeže skrz nie len členstvo v tejto organizácií ale aj aktivity, ktoré máme v pláne. Aby som však nevyznel príliš formálne, chceme sa sústrediť aj na zábavu a akcie, ktoré budú mať dlhodobú tradíciu a popularitu medzi mládežou. Pre korektnosť, však nechcem byť viac konkrétny, nakoľko sme tieto návrhy ešte neprediskutovali.
Čo si myslíš o dnešnej mládeži celkovo? Aké pozitíva by si vyzdvihol a na čo zlé chceš poukázať?
Pri všetkej úcte a skromnosti, ak do toho vnesiem jemnú “nadsázku”, má hrozný hudobný a módny vkus. No teraz vážne, priznám sa, že som voči nám dosť skeptický a neviem, či sa uberáme dobrým smerom. Ako najväčší problém vidím neochotu a v istom ohľade až lenivosť pri zapájaní sa do doslova hocičoho. Verím a dúfam, že proti tomu môžeme bojovať v mládežníckom parlamente a hádam nie je neskoro. Na jednej strane je síce fajn, že sme informovaní, no niekedy sme až príliš preinformovaní, dokážeme pružne reagovať na rôzne situácie ale chýba nám pokora a pri pohľade na to, akí ľudia dnes formujú mládež, neviem či, diplomatickým slovníkom povedané, budeme úspešní. Ale aby som to neukončil pesimisticky, neviem porovnať mládež naprieč generáciami a ani to, aké boli naozaj naše mamy a otcovia.
V čom vidíš najväčšie generačné rozdiely dnešnej doby?
Obecne sa hovorí, že ťažké časy, tvoria silných mužov, silní muži tvoria ľahké časy, ľahké časy tvoria slabých mužov a slabí muži tvoria ťažké časy. Podčiarknuté, sčítané, ako som už spomenul chýba nám pokora. Pokora pred skúsenosťami starších a tým čo si odžili. V takej rýchlej dobe akú žijeme sa tieto rozdiely tvoria akoby na bežiacom páse. Avšak najväčší z nich vidím v tom, že si dnešná mladá generácia nezažila bývalý režim, či povinnú vojenčinu. Síce o nich dokážeme rozprávať, no nikdy ich skutočne nepochopíme. Chcem tým povedať to, že sa mi zdá ako keby bola každá generácia odsúdená na to podstúpiť vlastný boj za slobodu.
Čo by si na záver odkázal všetkým mladým?
Začínam mať pocit, že môžem pôsobiť trochu kazateľsky, preto by som rád využil tento priestor na oslovenie tých, ktorí nevedia, ako zužitkovať svoj voľný čas a chcú si rozšíriť svoje obzory. Dnes sa totiž kladie veľký dôraz na rozvoj mäkkých zručností a takýmto smerom sa uberajú všetky mládežnícke organizácie v Spišskej Novej Vsi, medzi ktoré patríme aj my. Ak chcete nabrať nové kontakty, neváhajte sa k nám pridať. Onedlho organizujeme Nábor nových členov, stretneme sa: 27. apríla (v sobotu), o 13:45, v Klube mladých (na Zimnej 48). Prajem si aby sme spoločnými silami vedeli vytvoriť atraktívnejšie mesto pre mladých a nezabúdajte, všetko čo spravíte navyše oproti iným, sa blysne vo vašom životopise.
A čo by si chcel odkázať všetkým učiteľom novoveských stredných škôl?
Najťažšia otázka nakoniec. V skratke by som len povedal, aby sa naďalej držali svojich hodnôt a naďalej robili svoju prácu najlepšie ako vedia. Sú to práve oni na ktorých pleciach leží budúcnosť celej krajiny. Na druhej strane by sa však žiadalo spomenúť, aby svojim študentom, obzvlášť tým aktívnym, skúsili dať viac priestoru, či slobody, ja som takúto dôveru pred rokmi dostal a dnes som predsedom mládežníckeho parlamentu.