Keď vojdeš do priestoru som posledný, kto zdvihne zrak, pretože ma stojí maximálne úsilie odtrhnúť pohľad od poldecáka. Wow!
Cez hektolitre rumu som nevidel svet, kým ma pohľad do tvojich jasných očí nepresvedčil, že ešte chvíľu chcem žiť. A to som si myslel, že si ma už žiadna droga nezíska. Že odolám všetkému a ostanem nestranný, nepoznaný, neovládateľný. Že prežijem svoj vlastný Leaving Las Vegas.
Ľahostajne prejdeš okolo a mám pocit, že do mňa vráža rútiaci sa kamión, preplnený túžbou. Si nádherná a tvoj zadok tvarovaný s modelárskou presnosťou svedčí o tom, že si si vedomá svojich zbraní. Akoby si sa vznášala niekoľko centimetrov nad zemou, pretože ťa nie je hodna a krídla ukrývaš pod vlasmi zo zlata, ktoré vietor rozfúkal v snahe nenápadne pod nich nazrieť, ako keď zvedavé dieťa nadvihuje sukňu figuríne v obchode s oblečením. Určite ťa už všetci stokrát znásilnili predstavami a len málokto vie, že sa nerozdávaš len tak, bez drahokamami vykladaného podnosu a príboru zo zlata.
Nenaháňaš mi krv a v pootvorených ústach mi nevrú sliny. A aj keď som už videl tisíce žien a pekných bytostí, zatienila si ich ako novostavba, brániaca slnku pohladiť životodárnymi lúčmi polia, plné očakávaní po zasiatí. No ja ťa nechcem vnútrožilne. Rád by som objavoval tvoje nečakané zákutia, ako pri orientačnom behu bez mapy a buzoly a ochotne sa stratil v zradnom teréne, no už sú po tebe stopy miliónov dotykov. Si dávno objavená. Prebehnutá, ako futbalové ihrisko počas sezóny a nemáš v pláne odpískať koniec.
Pohybuješ sa priestorom, ladne ako osamelá bojovnica v priveľkom akváriu a tá špina sa za tebou tiahne, ako rozvírené bahno vo vodnej nádrži za plavcom.
Upriem pozornosť nazad na zvodnú dávku rumu a švihom do seba vlejem obsah pohárika, ktorý nikdy nesklame. Opäť zisťujem, že viac nepotrebujem.