Je zarážajúce a smutné zároveň, keď mi niekto dokáže povedať alebo napísať, že načo organizujem zbierky pre zdravotne znevýhodnené deti. Že aj tak im to nepomôže atď… . Že je to zbytočné atď., lebo aj tak nevyzdravejú. To však môže tvrdiť iba ignorant, ktorý nevie, aké šťastie je vidieť deti napredovať krôčik po krôčiku. A keďže mnohé procedúry, rehabilitácie a pomôcky sú dosť drahé, tak pomôže každé euro.
A napíšem ešte niečo iné:
Zdravotne znevýhodnené deti dokážu mnohému naučiť aj nás dospelých. Ukázať, čo všetko je možné. Inšpirovať, učiť o dôležitosti zdravia a aké podstatné sú v živote maličkosti, z ktorých by sme sa mali tešiť. A že by sme si mali pomáhať.
Tieto deti nie sú menejcenné iba kvôli tomu, že sú iné, že majú iné prejavy, že neskáču po plafón. Nie sú menejcenné a dovolím si povedať, že pre svojich rodičov sú tým najcennejším na svete. Ani zdravotne znevýhodnený ani hendikepovaný totiž neznamená, že je niečo menej.
Všetkým rodičom držím palce. To sú tí praví hrdinovia detských svetov.
Robiť dobré skutky nie je hanba, ani prejav slabosti, ani na tom neutrpí imidž veľkého silného chlapa.
Aj keď sa z mnohých dôvodov nepovažujem za dobrého človeka, tak ma tiež dokážu mnohé veci rozcitlivieť, dojať, milo prekvapiť, zasiahnuť. Tiež som zažil mnoho chvíľ, pri ktorých som zmäkol a občas som sa musel schovať, aby nikto nevidel dojatie a slzy. A mnohé z toho sa spája práve s deťmi.
Napríklad, keď vidím letieť balón…
Silný zážitok som totiž pred pár rokmi mal aj na vianočných trhoch.
Ako som tak stáli pri jednom zo stánkov s punčom a čakal, kým trocha nevychladne, aby mi nepopraskala zubná sklovina, tak som si všimol, že hore letí balón. Maša z rozprávky Maša a medveď, ktorú má rado asi každé dieťa. A asi päťdesiat metrov odo mňa plakalo malé dievčatko, pretože mu ten balón uletel. A rodičia sa dievčatko snažili upokojiť. A plakalo tak žalostne, že mi to nedalo a rýchle som šiel kúpiť taký istý balón, aby som ho mohol tomu dievčatku dať a potešiť ho. Toto obdobie má byť totiž hlavne o deťoch a detskej hravosti, radosti a tej ich milej naivite. Rodičia dievčatka možno boli trocha prekvapení, že k nim prišiel 140 kilový chlap s balónom Maše a dával im ho, no tiež sa potešili.
Iste, sú to maličkosti, ale pre mňa to bolo veľmi emotívne a zároveň najkrajším zážitkom trhov celkovo, aj keď som to na sebe nedal vedieť, aby som nestratil výraz drsňáka, ktorý sa asi od veľkého chlapa očakáva. A punč v kelímku zatiaľ dosiahol teplotu vhodnú na pitie.
Aspoň malé deti by mali byť nesmrteľné, nedotknuteľné, zdravé. Aby ich obchádzala bolesť, smútok, choroby, až kým nespoznajú a neuvedomia si nástrahy sveta. Kým nezačnú vnímať okolie a nebudú vedieť, čo je nebezpečné, čo sa nemá jesť, s čím sa netreba hrať, čo sa nemá chytať, kam sa nemá chodiť. Kým sa nenaučia obozretnosti; čo sa smie a čo nie. Kým nezačnú chodiť, rozprávať, vnímať vlastnosti látok, prístrojov, elektroniky. Kým nebudú vedieť, že ostré ich môže porezať, horúce popáliť, jedovaté otráviť, že z výšky sa dá spadnúť, na ceste sú autá, ktoré ich môžu zraziť. Kým nezistia, že nemusia byť napospas rozhodnutiam nezodpovedných rodičov.
Často premýšľam, keď vidím tragédie, pri ktorých sú obeťami deti, že si to ešte ani nestihli zaslúžiť životom. Že tá neopatrnosť, v ktorej sa im stávajú úrazy alebo úmrtia, nie je ich zlyhaním a chybou, pretože ešte sa len oboznamujú so zákonmi fyziky. Že si nezaslúžia doplatiť na ľahostajnosť rodičov, nedostatok informácií, znalostí, vedomostí, ktoré už dospelý človek má a vie že ľudské telo krváca, cíti bolesť, dá sa otráviť, môže sa zadusiť, že koža nie je nepriepustný materiál, že nemáme žiabre, krídla, ani kopytá. Že máme kostru, nepružíme ako hmyz a sme smrteľní a pominuteľní.
Vždy ma to rozcitlivie. Ani neviem prečo a odkiaľ sa to berie, keďže vlastné dieťa nemám, bojím sa ich vziať do rúk a neviem sa s nimi hrať. Vnímam ale ich nevinnosť, krehkosť a tú nespravodlivosť, keď trpia. Keď ešte nevedia rozprávať a ich jedinou rečou, volaním o pomoc, prejavom hladu, smútku, reakciou na bolesť a vonkajšie vplyvy je plač. Keď ešte nevedia ukázať, alebo povedať, čo ich bolí a netušia, že to čo im niekto robí, je zlé, trestuhodné a že sa to nemá. Keď ešte nemali možnosť vedomej voľby; keď ešte nemilovali, nespoznali umenie, predstavu o veľkosti Zeme.
Deti nehazardujú so svojimi životmi, neriskujú, nespôsobujú si bolesť úmyselne. Ich hnacím motorom je zvedavosť a chuť poznávať. Mali by ostať chránené, kým nezačnú chápať svetu a jeho zákonitostiam. Kým nepochopia ľudskú zlobu.
Čo je horšie, ako plač dieťaťa?