/Toto je pohľad zo strany reštaurácie, nie z mnohých ďalších uhlov, ktoré tu možno bude niekto chcieť načrtnúť. Tento text asi pochopí iba ten, kto niekedy pracoval v gastronómii./
Je čas obedov a ako všade inde, aj v novoveských reštauráciách je plno. Asi aj preto, lebo kvôli sviatku bolo až jeden deň všetko zatvorené a ľudí chytala panika po tom, čo zistili, že nemajú kam ísť a čo robiť. Našťastie dnes je už otvorené a hor sa celé rodiny naraz najesť, aby spoločne oslávili, že prežili jednodennú apokalypsu.
Čakáme na voľný stôl a keď sa konečne jeden uvoľní, tak si sadáme, aj keď obsluha ešte nestihla upratať a odniesť taniere po predošlých hosťoch. Nevadí, mám pre to pochopenie. Je nával. Pozorujem vyplašených učňov, zaneprázdnené čašníčky, odutých hostí. Poznám to, preto s porozumením čakám, kým mi donesú jedálny lístok, aby som si mohol vybrať a objednať. Popri tom sa ďalej rozprávam so spolusediacou, bez sledovania časomiery, či nám jedlo a pitie donesú “včas”. Nedá mi nesledovať ostatných ľudí, ako si idú krky vykrútiť. Nemo kričia, prosebnými očami volajú o pomoc, že umierajú od hladu a už to trvá príliš dlho. Už osem minút. Desať minút. Desať a pol minúty .. . Ale držia huby a pozerajú po ostatných stoloch s rozhorčeným výrazom, “ako to, že oni už majú jedlo, aj keď prišli až po nás?” Pozerajú na hodinky, vzdychajú, šepkajú si nadávky a ja stále nedokážem pochopiť, prečo niekto ide sedieť do reštaurácie, keď sa ponáhľa a jediná zábava pri stole, je nemo pozorovať každý pohyb čašníkov. To sa nemajú o čom rozprávať, uvoľniť sa a odpočívať? A asi si popri tom neuvedomujú, že nie každý je zvedavý na ich nadávky, krútenie hlavami, nedočkavé kecy, hádky, drzé poznámky, zdráhanie sa zaplatiť, lebo “oni sú hostia a musí im byť vyhovené ihneď a presne podľa poradovníka, ako u doktora”. A je škoda, že už ani v reštaurácii sa nedá odpočinúť od debilných rečí, poznámok, sekýrovania neposlušných detí, pobehujúcich sem a tam, popod nohy personálu. A keď decko zistí, že hrana stola bolí alebo že lietačky z kuchyne do reštaurácie dokážu rozraziť hlavu, tak príde plač.
Sedím, rozprávam sa, prežúvam chutné jedlo. Stále prichádzajú ďalšie a ďalšie skupinky ľudí, čumiacich ostatným do tanierov, dobre že im oči nevypadnú na niektorý zo stolov. Asi čakajú, že ich niekto ponúkne zo svojho.
Poniektorí stále nedostali jedlo a sú tak vyhladovaní, že sa boja, či sa na nich nezačnú zlietať muchy, ako v Somálsku. Asi si neuvedomujú, že čakanie na jedlo nie je dokument Secret a že keď budú na každom kroku sledovať čašníka, tak sa im jedlo zrazu nezhmotní na stole. Možno to bude pre poniektorých novinka, ale jedlo musí najprv kuchár pripraviť. A to niečo trvá. Niektoré dlhšie, niektoré kratšie. Za predpokladu, že to chcú jesť čerstvé, no keď sa tak strašne ponáhľajú, tak môžu zvoliť fast food. Ten to má už v názve.
Možno bude pre poniektorých novinka aj fakt, že čašníčka neovplyvní rýchlosť prípravy jedla. Iba ho roznáša. A pri podjebovaní do učňov si treba uvedomiť, že sa iba učia. A kde sa majú učiť, keď nie v reštaurácii? Na trenažéri?
To vážne medzi ľuďmi už nie je štipka trpezlivosti, porozumenia, pochopenia, vnímavosti? A keď sú neznalí daného remesla, tak by si mali radšej kusnúť do jazyka.
A čo je najabsurdnejšie? Keď si niekto myslí, že iba preto, že je hosť, tak si zaslúži slepú úctu. Aj keď sa oni nedokážu ani pozdraviť, ani poprosiť, ani poďakovať. Aj keď nechajú popod nohy ostatným blázniť sa svoje nevychované deti. Aj keď lepia žuvačky po tanieroch alebo na spodnú stranu stola. Aj keď nechajú po zemi použité, polámané špáradlá a v popolníku potrhané papiere alebo podpivníky. Aj keď sú drzí, posmievační, arogantní a platia hodenými mincami alebo schválne pokrčenou bankovkou.
Ja osobne dnešným čašníkom závidím ich trpezlivosť a uvedomujem si, že by som ich prácu robiť nedokázal. Asi by som poniektorým hosťom s hviezdnymi spôsobmi vrazil tanier až do krku. Aj s úlomkami zubov.
Asi ako jediný som z reštaurácie vyšiel spokojný, kľudný, najedený a s dobrou náladou.
A musím opäť zopakovať a zdôrazniť:
Čašník nie je podradné povolanie a taktiež ho musí niekto robiť. Mnohí ľudia totiž majú radi, keď si môžu sadnúť k stolu, či už sami, alebo v spoločnosti, alebo organizujú oslavy a chcú si odpočinúť, uvoľniť sa, stolovať, nechať sa obslúžiť. Poniektorí ale nemyslia na to, že čašník je tiež iba človek. Omylný a so svojimi problémami a náladami. Nie je to totiž naprogramovaný stroj bez emócií. Cíti radosť, ale aj bolesť, smútok, strach, zlosť, únavu a dotýkajú sa ho nadávky, posmešky a urážky. A je jedno, aké zariadenie to je. Či hotel, luxusná reštaurácia, bar, krčma. Či má na rukách biele rukavičky, oblek a motýlika, alebo tričko a zásteru. Či roznáša drahé jedlá a miešané drinky, alebo behá pomedzi stoly s krígľami v rukách. Je to človek.
Čašník nemôže za to, že vám niečo nevyšlo a bláznite z vlastných životov. Že ste sa rozišli s partnerom, niekto vás podviedol, alebo oklamal, že ste v niečom zlyhali, pohádali sa, že vás vyhodili z práce, nevyšiel vám obchod, zle ste sa vysrali, alebo vám žena nedopriala sex.
Čašník nie je mašina, do ktorej vložíte žetón a zadáte tlačidlom objednávku, bez nutnosti pozdravu a zdvorilosti.
Čašník prijíma objednávky, ale je to tiež iba človek, ktorý nechodí do práce kvôli vám a vašim náladám, ale aby uživil seba, svoju rodinu, mal na nájom, splátky a koníčky.
Čašník roznáša jedlo a nápoje, ale nie je to sluha.
Čašník prijíma sťažnosti, ale nie je to hromozvod.
Čašník sa s vami rozpráva, ale nie je to váš kamarát od piva, počas bujarej noci, ktorému môžete nadávať a čašníčka nie je terč sexistických poznámok a plieskaní po zadku, aby ste urobili dojem na prísediacich arogantných, pripitých kamarátov.
Čašník nie je džin z Aladinovej lampy, ktorý vám úslužne splní každé prianie a rozmar. Nie je to pes, ktorému hádžete aport a to, že z neho často robí jeho nadriadený alebo šéf handru neznamená, že si nezaslúži úctu od zákazníkov.
Čašník je niekto, koho sa kolegovia alebo nadriadený personál častokrát nezastanú pred šéfom, pretože sa sami boja o prácu. A šéf sa ho nezastane pred zákazníkmi, pretože mu je prednejší imidž podniku, chamtivosť, lakomstvo a udržanie si tváre svine, a človek, ktorého zamestnáva a stojí na ňom chod prevádzky je preňho na poslednom mieste ako niekto, kto je nahraditeľný. Ale česť výnimkám.
/poznámka autora: NETÝKA SA TO TÝCH, KTORÍ ROBIA TOMUTO POVOLANIU ÚMYSELNE HANBU A SÚ LENIVÍ, NEOCHOTNÍ A OKRÁDAJÚ ZÁKAZNÍKOV/