/ Z vtipných príhod o fiktívnej postave Marcinovi. Alebo, že by až taká fiktívna nebola? 😀 Čítajte s veľkou dávkou nadhľadu. Ďakujem/
Marcin tvrdo pracuje a tak sa rozhodol, že si dopraje pravú dovolenku pri mori. Už sa mu nechcelo voziť do bytu piesok, aby ho vysypal k vani a mohol si doňho ľahnúť. Okraj vane mal totiž príliš vysoko na to, aby si do nej z piesku mohol pohodlne namočiť aspoň nohy a aby sa mu neodkrvili. Už ho štvalo aj to, ako sa sused zdola chodil neustále sťažovať na buchot, keď sa Marcin snažil do podlahy zapichnúť slnečník. Aj to horské slnko z lampy nebolo ono.
A tak sa Marcin odhodlal vyhľadať si na internete vhodnú dovolenku. Najprv musel ísť k operátorovi uhradiť dlh, aby mu opäť zapli internet a pustil sa do prezerania ponúk. Cestovkám neveril a tak hľadal zvlášť dopravu a zvlášť ubytovanie. Nakoniec sa mu podarilo cez nejaké stránky nájsť ochotného pilota, ktorý ho odvezie dvojplošníkom na Cyprus. Musí ale vydržať čupieť medzi klietkami s hydinou. To pre Marcina nebol problém. Na hydinu bol zvyknutý. Vyberal si totiž len ženy, ktoré správaním a maniermi pripomínali sliepky, chôdzou husi a ksichtom kačky. Ubytovanie neriešil. Zaumienil si, že si ho nájde tam. Že bude improvizovať.
A tak sa Marcin ocitol na dovolenke pri mori. Mal iba jeden malý batoh, do ktorého si zbalil všetko potrebné. Opaľovací krém, slipy, nátačky, kulmu, šumienky na pitie a niekoľko párov ponožiek, ktoré používal aj ako kondómy. A samozrejme dostatok hotovosti. Platobnú kartu mu zožral bankomat, pretože zakaždým, keď z neho šiel vybrať peniaze, tak na bezpečnostnej kamere neverili, že je to naozaj človek. Že môže existovať niečo tak odporné medzi ľuďmi. A tak mu ju pre istotu vzali, keby chcel náhodou Marcin zmeniť identitu a vzhľad pri ďalšom vývojovom štádiu, ako hmyz.
Marcin vedel, že existujú rôzne formy ubytovania. Hotely, motely, penzióny, hausboty, botely, rotely… . Že sa dá ubytovať aj na lodi, v aute, karaváne, autobuse. Marcin bol však kreatívny a rozhodol sa, že sa ubytuje na bicykli. A tak aj bolo. Na rúre sušil oblečenie, na riadidlá zavesil batoh a ľahol si krížom medzi kolesá. Veľkú a malú potrebu vykonával kde prišlo a umýval sa v mori alebo v podnikoch. Ľuďom bolo najprv divné, že do mora lezie so zubnou kefkou, šampónom a gumenou kačičkou, no neodvážili sa k nemu prihovoriť. Vyzeral totiž ako kríženec človeka a niečoho, čo by mohlo odletieť, alebo zaútočiť dlhými ružovými nalakovanými nechtami.
Pri prvom kontakte s morom Marcina prekvapilo, ako veľmi je morská voda slaná. Nabral si z nej do dlane a odpil. Možno by ani tak slaná nebola, keby do dlane nenabral aj plávajúci sopeľ.
Keď mu trebalo čúrať, tak vošiel do vody a pustil to. Nebolo by to ani tak nápadné, keby pri čúraní vošiel do vody aspoň po pás. No on vliezol iba po členky alebo po kolená a povolil močovú trubicu. Keď ho pritlačilo sranie, tak do vody vošiel celý, no keď sa vedľa neho vynorilo hovno a ľudia to videli, nevedel im po anglicky vysvetliť, že je to reklama na tyčinku Snickers.
Marcina si na pláži zapamätali hneď prvý deň. Nešlo prehliadnuť to, ako sa natieral s opaľovacím krémom. Trup, ruky, nohy, krk, tvár, jazyk, hrubé črevo, vnútornú stranu predkožky. Keď sa ho jeden z dovolenkárov opýtal, prečo si natiera aj jazyk, tak mu Marcin odpovedal, že sa mu zvykne jazyk na slnku zlúpať. A že sa s ním potom dievčatá nechcú bozkávať.
Keď ho niekto požiadal, či nenatrie opaľovacím krémom aj jeho, tak Marcinovi nedošlo, že spredu sa ten človek dokáže natrieť aj sám. A tak sa ho chlapi začali báť. Možno aj kvôli plavkám, z ktorých na každú stranu visel jeden miešok so semenníkom. Mal totiž na každé vajce miešok zvlášť a pri chôdzi o seba bili, ako guličky z hry klik-klak. Marcin si z toho nič nerobil. Ani z ľudí. Chcel si užiť dovolenku a nič iné ho nezaujímalo. Spal sám, jedol sám, pil sám, rozprával sa sám, sám dostal syfilis. To tie ponožky.
Každopádne, nenadviazal žiadnu známosť, s nikým sa nekamarátil a ľudia začali v jeho prítomnosti veriť na legendy o vodníkoch. Že existujú zelené šupinaté tvory, žijúce vo vode. Marcin sa totiž dokázal na dlhé hodiny ponoriť do vody a neutopiť sa. Pretože mu nikto nepovedal, že človek pod vodou neprežije, pretože tam nemôže dýchať. Marcin totiž dýchal do líc, v ktorých zároveň skladoval potravu na neskôr. Orechy, šišky, larvy, mŕtvy hmyz. To, že mu tú platobnú kartu vzali, bolo opodstatnené.
Marcin sa domov vrátil rovnako ako prišiel. A najviac peria mal v slipoch a v ústach. Bol spokojný, odpočinutý, opálený. Keď prišla nedeľa, našiel o sebe reportáž v relácii Svet v obrazoch. Ľudia zdesene opisoval divného človeka so zrastenými lopatkami, medziprstovými blanami, kolenami na opačnej strane, lakťami pod pazuchami a jazykom vyplazeným z nosnej dierky. Museli sa zhnusene odvracať, zakrývať deťom oči a kúpať sa kvôli kilám výkalov a hektolitrom moču na inej pláži. Najprv si mysleli, že niekde havaroval tanker a vyliala sa z neho ropa, no Marcin nemal obličky, čo sa podpísalo na farbe jeho moču.
A čo si Marcin doniesol z dovolenky? Piesok v obličkách, soľ v očiach, vodu v kolene, hviezdicu v chrbte a zlý sen, z ktorého keď sa prebudil tak zistil, že leží v kúpeľni na podlahe, s nohami vo vani, bledý ako stena.