Kolotoče s rôznymi atrakciami nechodili do mesta iba počas Spišských trhov. Objavovali sa pravidelne aj na sídlisku Západ, na mieste, kde teraz stojí kostol. V 90. rokoch, keď som bol ešte žiakom základnej školy. To obdobie som miloval. Keď som šiel zo školy alebo z družiny a sídliskom sa ozývala obľúbené rádiová hudba, na ktorú som sa tešil každý štvrtok. Na hitparádu Twentyfive/Horeháj/Dvadsaťpäťka, ktorú v rádiu Koliba/rádiu OK uvádzal bohužiaľ už nebohý Julo Viršík, so svojim jedinečným hlasom. Uvádzal hity 90. rokov, čítal vtipy, alebo príbehy, ktoré mu tam posielali poslucháči. A niektoré boli v kombinácii s jeho podaním naozaj dojemné. Počúval som to ešte z jednoduchého kazeťáku First z trhoviska. V reproduktore blikali farebné svetielka. Vlastne, celá tá doba bola aj o blikajúcich svetielkach, krikľavých farbách, hifivežách, kolotočoch. Samozrejme okrem odvrátenej stránky v podobe rôznych káuz, podvodov, zločinov a vrážd.
Keď prišli na sídlisko kolotoče, nikomu sa veľmi do učenia nechcelo. Hudba a ďalšie zvuky sa totiž zakrádali do každej detskej izby cez pootvorené okno a túžba byť toho súčasťou bola neodolateľná. Čo najrýchlejšie sme sa snažili zbúchať domáce úlohy a šup ku kolotočom, aj keď málokto si mohol dovoliť poriadne sa tam zabaviť. Cena za jazdu sa nedala porovnať s dnešnými cenami – najdrahší a najväčší kolotoč, ktorý tu vtedy chodil, bol Twister a jazda stála 10 korún. Bál som sa naňho ísť. Keď som sa však prekonal, bol to pre mladého chlapca neskutočný zážitok. Už si nespomeniem, aké kolotoče tam ešte boli, no výraznou atrakciou bola strelnica. Strieľalo sa buď do špiliek, alebo do točiaceho sa kolesa. Strelnica bola zároveň najväčším lákadlom pre mladíkov z neďalekej osady, ktorí však nemali peniaze na to, aby si zastrieľali. A tak tam postávali a čakali, kedy si niekto príde zastrieľať, aby sa mohli pozerať. Pamätám si, ako spolužiaci, ktorým sa páčili nejaké dievčatá, strieľali na ruže a nosili im ich.
Možno, že starších ľudí otravovalo a rušilo, keď prišli kolotoče so všetkou tou parádou medzi bytovky, no pre deti to bolo fajn. Jedinou ich starosťou bola škola a domáce úlohy a takáto atrakcia, ktorá občas zavítala až na sídlisko, bola príjemným spestrením života mimo námestia. Neskôr začali kolotoče chodiť aj do Smižian a jeden z “kolotočárov” bol ochotný za fľašu pálenky robiť chlapcom tetovania.
Aj pri takýchto príležitostiach sa utužovali priateľstvá alebo vznikali nové. Občas sa niekto pobil, pohádal alebo opil, no asi to k tomu patrilo a určite si mnoho ľudí rado zaspomína na toto obdobie. Na obdobie časopisov, plagátov, samolepiek, diskiet, kazeťákov, dvojdeckov, hitparád, videopožičovní, triednych večierkov, svetielok, žetónov, sánkovačiek, detských lások, kamarátstiev, nezbedností, rozbitých kolien a brád. Na audiokazety Mc Erik a Barbara, Maduar, Exil, Salco, Kopytovci, E-rotic, Nana, Mr. President … . Na prvé CD mechaniky a nahrávanie piesní z nemeckých rádií.
Na záver by som chcel ešte raz vyjadriť poďakovanie Julovi Viršíkovi, ktorý nám robil spoločnosť, keď sme si večer púšťali rádiá a ktorý hral na mnohých zábavách. Žrali sme jeho slová a príbehy na rádiu Koliba/rádiu OK a jeho prejav bol neodmysliteľným hlasom 90. rokov. A veľmi som sa potešil, keď po rokoch opäť spustil hitparádu Twentyfive so starými hitmi. Vrátil som sa v čase, do čias školy, kedy bolo mnoho vecí jednoduchších a krajších. Aspoň sa to tak zdalo. Aj preto je pre mňa, ako pre človeka ktorý rád spomína, veľkou stratou, že Julo Viršík nedávno náhle zomrel. Nech odpočíva v pokoji.
/ilustračné foto: lunapark.sk/