“Ľudia neprodukujú. To príroda tvorí. Človek nedokázal vytvoriť ani jedno steblo trávy. Všetko robí príroda.”
– Masanobu Fukuoka –
Je fajn mať tak blízko Slovenský raj a zároveň výhľad na Vysoké Tatry. Aj keď to trochu kazí nutnosť na všetkom zarobiť a zo všetkého urobiť biznis. Pretože poniektorým asi nestačí ako atrakcia príroda samotná. Nestačí prirodzený výhľad z kopca alebo zo skaly do doliny. Treba stavať vyhliadky. Treba stavať parkoviská, závory, nabíjať do skál reťaze, aby sa ľudia dostali prírode až do žalúdka. Aby neostalo ani jedno miesto, kde sa nedostane ľudská noha, hluk, odpadky. Pritom príroda nás nepotrebuje. Nezostrojili sme ju holými rukami, aby sme si na ňu mohli nárokovať, ako na atrakciu so vstupným. Aj keď áno – vyzbierané peniaze idú aj na údržbu atď…. . Ale kvôli komu? Kvôli zvieratám ani rastlinám nie.
Snáď nepríde doba, kedy si niekto zmyslí, že mu patria stromy a všetky niečím zakryje. A kto by chcel ešte niekedy chcel živý strom vidieť, tak si musí zaplatiť, aby mu bol na chvíľu ten strom odkrytý. Alebo montovať do kmeňov elektrické zásuvky, wifinu a na Tomášovský výhľad bufet, zábradlie a tie ďalekohľady na mince. A kto si chce odfotiť ten prekrásny výhľad, tak musí zaplatiť.
Iste. Sme ľudia a je fajn si mať kde dať pivo, jedlo, alebo si môcť odskočiť. Ubytovať sa. Ale zároveň si treba uvedomiť, že to nie je mesto ani diskoklub.
Na prírode je pekné to, že nič nie je rovnaké. Nič nie je rovné a súmerné. Tak ako život samotný. Kľukatí sa a nedá sa presne narysovať.
Národné parky by mali byť chránené aj bez toho, aby boli všade tabule a upozornenia. Človek by mal vedieť, ako sa má v prírode a k prírode správať. Obdivovať tam chránené kvety bez toho, aby ich musel natrhať. Prispôsobiť svoje správanie, nerobiť hluk, nepreháňať sa tam na motorkách a štvorkolkách, pretože na lúkach a v tráve sa ukrýva množstvo rôznych živočíchov. Netreba silou mocou niekde zaparkovať a to aj za cenu toho, že auto ostane na tráve. Nesypať stavebný odpad za chatu … .
Keď fotím rastliny, tak sa mi mnohé spájajú s rôznymi spomienkami. Z púpavy dievčatá, alebo matky svojim dcéram vili vence, alebo sa dalo na dutú stonku pískať, aj keď bola v ústach horká. V kombinácii s bielou púpavou sa dal urobiť super trik 😀 Vybrali ste si nejakého naivného človeka s tým, že ste mu dali žltý kvet púpavy, aby si ho schoval niekde na tele a vy ho pomocou tej bielej nájdete. A potom ste okolo neho s tou bielou púpavou chodili a zastavili ste sa s ňou pri jeho ústach s čarovnou formulkou, že určite tú púpavu ukryl do úst. A keď ústa otvoril, tak ste mu tam tú bielu púpavu vložili. A mohol vykašliavať a vypľúvať všetko to, čo mu v ústach ostalo 😀
Pamätám si, ako som sa učil pískať na steblo trávy. Ako sme hľadali listy skorocelu a prikladali si ich na zodraté alebo rozbité kolená. Ako sme vytrhávali z kvetu ďateliny malé kúsky /neviem ako sa to odborne volá, keďže nie som botanik/ a pri zahryznutí z toho vytekala sladká šťava. Pamätám si taktiež ochutnávanie lístkov pastierskej kapsičky. Pamätám si, že keď ste vytrhli papraď aj s koreňom, tak vyzeral ako čierny medvedí pazúr. Pamätám si, ako sme skúšali jesť stonku maslovky pri potoku, lebo niekto povedal, že vraj to je jedlé a zdravé.
Ako chlapec som chodil rád na Čingov a do Slovenského raja a ostalo mi to dodnes. Prísť na iné myšlienky, mimo hluku, dymu, kriku a chvastavých rečí pseudopodnikateľov a instagramových modeliek. Mám rád vôňu stromov a všetky tie zvuky prírody. Aj keď mám rôzne alergie a desím sa hmyzu. Práve hmyz mi vždy dá dostatok energie na zrýchlenie tempa, oháňanie sa, alebo na všemožné kombinácie nadávok. Vždy sa však snažím pozerať pod nohy, aby som niečo nezašliapol. Aj keď to nie vždy ide. Hlavne v tráve nie.
Vždy ma poteší, keď zbadám veveričku, srnku, húsenicu, slimáka, líšku, motýľa, bystrušku, alebo ďatľa, ako si kvôli zobáku nikdy nerozbije hlavu o kmeň stromu. Zároveň dúfam, že odniekiaľ nevybehne diviak alebo medveď. Často sa mi o tom sníva. Aj preto sa pohybujem predovšetkým tam, kde je väčší pohyb ľudí. Ľudia by si taktiež v prírode mohli uvedomiť, že pes nie je kráľom zvierat. Že každý živočíšny druh tu má svoje miesto, má všetky prejavy života – rozmnožovanie, rast, pohyb, dýchanie, prijímanie potravy, reakcie na vonkajšie vplyvy … . A keď len tak zo zábavy niekto šliape po slimákoch, alebo po chrobákoch, jaštericiach atď…, tak by si mal uvedomiť, že ten živočích ide odniekiaľ niekam. A mohol by tam aj dôjsť, nebyť pocitu človeka, že má právo deliť zvieratá na dôležitejšie a menej dôležité, alebo označiť niektoré zvieratá za škodcov a tým získať právo na to, že ich môže vyhubiť, otráviť, zastreliť, zašliapnuť. Pretože znepríjemňujú život pánovi tvorstva. Príroda si však poradila aj bez človeka a poradí si bez nás aj naďalej.
Ďakujem všetkým ochranárom, horskej službe, dobrovoľníkom, a ďalším ľuďom, ktorí sa o prírodu starajú.
