PLANÉTA SÍDLISKO ZÁPAD 1

Možno nemám najkrajšie a najpresnejšie spomienky na život v Spišskej Novej Vsi, ale sú moje. Rád o spomienkach píšem, pretože sa v tých textoch často nájdu aj ostatní a niečo im to pripomenie. Niečo z vlastných životov. A mnohé myšlienky máme spoločné. Aj preto mám rád sídlisko, na ktorom žijem – kvôli spomienkam.

O sídlisku Západ 1 v Spišskej Novej Vsi som už písal veľa, no vždy mi napadne niečo, čo som ešte nespomenul, alebo by som o niektorých veciach napísal ešte raz. Pretože je to o srdci.

Prvýkrát som ako malý chlapec vnímal okolie práve tu. Keď som tu začal chodiť do škôlky a neskôr do školy. Tu som zažil prvé kamarátstva, prvé lásky, prvé spomienky na úrazy, sklamania, zlyhania, bolesť. Tu som sa prvýkrát bicykloval, či sánkoval, tu som sa prvýkrát hral v pieskovisku, dostával darčeky za dobré vysvedčenie, tu som zažil prvé prekvapenia, oslavy narodenín, Vianoc a sviatkov, ktoré som už bol schopný vnímať, aj keď ešte tou detskou naivitou malého chlapca, ktorá mi možno ostala. Tu som vystrojil prvé vylomeniny, tu som sa prvýkrát vozil na kolotoči, strieľal zo vzduchovky, dostal bitku. Tu sme založili s chlapcami hudobnú skupinu Pouličná zmes a prežívali svoj malý kúsok slávy na koncertoch a skrz nahrávky. Tu ma mnohí poznajú a mnohých poznám ja. Poznáte aj moju mamu, aj môjho otca, ktorí tu roky pôsobia – mama v škôlke, otec na základnej škole a mnohí ich poznáte práve odtiaľ. Bohužiaľ mňa to poznačilo tak, že keď som niekde vystrájal, tak ma všetci poznali a pričasto padala otázka – „nie si ty náhodou malý Hnat?“ Bol som. Teraz som už veľký.

Nech som bol kdekoľvek, vždy ma to ťahalo späť kvôli rodine, spomienkam, vôni bytu, zvuku výťahu, chutnej domácej kuchyni, výhľadu na Tatry a na škôlku, do ktorej som chodil a toľkokrát som z nej videl mamu ísť z práce. Ťahalo ma to späť, pretože aj takéto malé sídlisko má svoje nesmrteľné príbehy, legendy, udalosti a osobnosti.

Keď sa prechádzam po chodníkoch medzi panelákmi, prichádzajú rôzne záblesky spomienok – baseball, odbíjanie lopty medzi bytovkami, menej parkovísk, menej áut, čistejšie a udržiavané trávniky, ihriská a pieskoviská, vyťažené lavičky, spoločenstvá pod schodmi, lásky, hádky, tráva vo fľašiach od zavarenín, toluén na handričke, zvracanie medzi panelákmi, biliard u Tarasa, Colnica, alka, preskakovanie potoka, sad pod blaumontom, volejbal/tenis pod oknami, basketbal na školskom dvore, vysedávanie pri potravinách, tabletky, varenie mlieka, fajčenie vysušených banánových šupiek, prúsery, prespávania u kamarátov v pivniciach, či na chatách, férovky, neférovky, partie, graffiti, zrady, podlosti, podrazy, krádeže, vlámačky. Málokto sa asi teraz prizná, čo všetko robil, no je to už aj tak dávno a aj to zlé bolo k niečomu dobré, pretože na to, aby sme mohli vniesť do temnoty svetlo, do nej musíme najprv vstúpiť. Inač to nejde. A mohol by som pokračovať aj ďalej – krik po nociach, spev, paličky do zvončekov, vyťahovanie drobných z výťahových šácht, walkmany, diskmeny, hifi veže, krabičák, baldovská v skle z potravín „Hovno“, nanuky. odbíjanie lopty cez “praker”. Preberali sa frajerky, striekali sa steny, písalo sa po výťahoch, v bytovkách sme hokejkami chytali potkany.

Podelení sme boli na partie a jedni nemali radi druhých. Pamätám si hromadné bitky pri garážach, taktiež mnohé férovky, ktoré až tak férové neboli. Jedna partia si myslela, že je lepšia než tá druhá, no každý mal niečo za ušami – jedni násilnosti, prepady, bitky, rasovo motivované útoky a iní zase drogy, vykrádačky, vandalizmus … . V mnohých tie detské krivdy ostali dodnes, ako môžeme vidieť v politických diskusiách na facebooku. Ale mnohí nepatrili nikde, boli slušáci a možno ani netušili, čo všetko sa deje okolo nich. Im asi tento text nič hovoriť nebude.

Ale idem ďalej, keď som sa už tak rozpísal. Pamätám si školské výlety, triedne večierky, posielanie ľúbostných listov spolužiačkam na Valentína a pamätníky, do ktorých sme si navzájom kreslili obrázky na pamiatku. Fotografie sme pri sebe nosili iba papierové, na krku prívesky z Brava, alebo kľúče a po vreckách výstrižky z časopisov, na ktorých boli obľúbené herecké, alebo hudobné hviezdy.

Pamätám si, že mnohí v detstve prežili aspoň raz v živote niekoľkodňovú traumu z jazdenia výťahom a ja som patril medzi nich. Pamätám si, že aj vtedy bolo možné hromadne označiť viacerých ľudí naraz a to aj bez facebooku – postláčali sme naraz pri vchode čo najviac zvončekov a utekali sme za roh.

Pamätám si už spomínané walkmany, farebné svetielka v reproduktoroch, dvojdecky a kvalitu na audiokazetách, kým neprišli diskmeny a prvé mobily s farebným displejom, do ktorých sa dali už nahrať aj lepšie hry, obrázky, pesničky. Pamätám si videá a videokazety s akčnými klasikami od Intersonicu.

Pamätám si na pevnú linku, listovanie v telefónnom zozname, alebo zvonenie zdola – „Dobrý deň teta, je Miro doma? A môže ísť von?“
Pamätám si život bez sociálnych sietí, farebných dotykových displejov, smartphonov a reklamného smogu. Mnohí to ešte vieme porovnať s touto digitálnou dobou a ako sa žilo predtým. Tí mladší už takúto možnosť nemajú a už sa rodia s mobilom, či tabletom v ruke. Ani netušia, o čo prišli.

Pamätám si Škoda tuning, sedenie v krčme bez otázok na heslo k wifine, dobu bez uplakaného emo rapu, bez funkcie autotune, bez elektrického sťahovania okien, bez navigácie, bez bluetooth reproduktorov, bez skupinových chatov, zoznamiek, platených reklám na facebooku. Kto chcel reklamu, pozrieť si aktuality zo sveta, inzeráty, alebo sa zoznámiť, ten vzal ovládač a sadol si k teletextu.

Pamätám si prvý mobil za jednu korunu, dlhú výdrž batérie, skladanie melódií a neskôr polyfónne zvučky, mobily bez internetu, fotoaparátu, farebného displeja. Fotoaparáty však boli. Kto chcel fotiť, musel vedieť založiť do fotoaparátu film a keď ho celý vycvakal, tak šup s ním do Konárika na Letnú ulicu, alebo si fotky vyvolal doma sám. Vývojka, ustaľovač, voda, pinzeta, červená žiarovka a ideš. Keď som chcel do mobilu nejaký čiernobiely obrázok, alebo inú hru ako hada, tak som v strese zabol wapko a modlil sa, aby neprišla veľká faktúra. Paušály a internet vtedy neboli tak výhodné.

Pamätám si televízor bez markízy, bez jojky, bez dlhých reklám. Pamätám si hlásateľky, ktoré informovali o tv programe a ako som sledoval nemecké kanály – RTL, Pro7, Sat1, alebo poľskú Poloniu, či Polsat.

Pamätám si ICQ, Skype, Pokec …. . Žiadny fb, žiadny ig, žiadne posty, storky, swagy, hajpy, vyduté zadky, vyťahané pery, PVC prsia.

Pamätám si, že aj my sme boli hluční, nerozvážni smradi, uctievajúcu mamvpičizmus. Mysleli sme si, že sa z nás svet musí posrať, lebo sme tu a dokážeme veľa, pretože všetko robíme správne a dospelí sú nudní nepriatelia, ktorí nerozumejú nášmu svetu a záujmom. No drzosťou a ľahostajnosťou nikto nedosiahol nič. Partie sa potrhali, naša dávka nočného ruchu a hluku zmizla, každý sa pobral svojou cestou. Niekto zodpovedne a poniektorí sú stále tí istí grázli, akí boli kedysi. Ale tak to má byť.

PS: Možno ste to vnímali a vnímate inak, alebo ste vyrastali inde. Ja to mám v hlave takto. Možno trochu chaoticky, no predsa len je to množstvo spomienok za tie roky. 🙂

Zdieľaj to